Eduard Ovčáček: Cz.groteska
Groteska a aj groteska s e-mailovo zašifrovaným upresnením "česká groteska" je organickou súčasťou výtvarného diela Eduarda Ovčáčka. Pôvodne takmer na kaľdom jeho obraze zostávalo toľko stôp po rozbrázdených farbohmotách, ľe ho rovno delegovali medzi tzv. štrukturálnu abstrakciu, kde sa tak veľmi dôverovalo výrazu samotnej maliarskej textúry. Neskôr zasa pri nadvláde pouľitých geometrických prvkov boli Ovčáčkove práce prednostne vnímané ako konkretistické diela. Na prvý pohľad konštatácia sporná, na druhý pohľad zreteľne vidno, čo spája erupciu štrukturálnej farebnej vyvreliny s myšlienkami geometrického konštruktivizmu, ale aj s fascináciou architektúrou písma, ale aj s inštaláciami, performanciami. Všade je zjavná estetika čudného, ľiada sa napísať čudesného, prípadne, ľe všade presakuje nesmierny zmysel pre grotesku. Len ňou, všetko presakujúcou grotesknosťou, Ovčáček mohol pokrstiť svoje štrukturálne obrazy názvami Tři strašidla, Golem, Deflorace, Arcimboldo, Epitaf, či vymyslieť Šešívaný obraz. Podobne aj práce konkretistické zasa "preznačiť lettristickým gestom písmového znaku. Rovnakou metódou tieľ zo sadry či z ručného papiera modelovať, "odlievať a príznačne pomaľovávať busty horných a dolných častí ľenských aktov a vytvárať z nich objekty Pravý prs J. H., Židle (stolička s odliatou spomienkou na ľenské pozadie), alebo Dialog (prsníka, pupočnej jamky a peknej obliny dievčenského boku). Napokon nám zostali grafiky, obrazy a objekty, kde je spomínaná estetika čudesného rovno vtelená do groteskných situácií, groteskných figúr v príbehoch ako sú Návšteva Maldororova, Otec Ubu ješté králem, Velké lalulá, Šoumrak kouzelníků alebo Kropenatá slepice či Špor o vejce. Žiaľ, bokom musím ponechať rovnako významnú časť Ovčáčkovej tvorby, ktorú pod názvom Fascinace Freudem (interpretace, kresby, plastiky) začiatkom tohto leta vystavil vo Freudovom rodnom meste Příboře.
Jedenásť obrazov Eduarda Ovčáčka na tejto výstave pochádza z rokov 1979 aľ 1991, prevaľne však z roku 1981. Vidno, ľe grotesknosť doby Ovčáček chvíľami čítal ako banalitu, ktorá mu však stála za to, aby ju ironicky komentoval, napríklad, obrazom Dva na tribuně. Častejšie ho ale zaujali iné gortesky času. V osemdesiatych rokoch sa na Ovčáčkove obrazy uľ len sporadicky vracal dubuffetovský sarkazmus obrazov a grafík zo šesťdesiatych rokov, oveľa častejšie maliar siahol po technike interpretovania rôznych farebných škvŕn, odtlačkov a ďalších kombinácií s vkoláľovanými materiálmi. Tie výtvarníka provokujú, líniami ich zvýrazňuje a jeho čiara si podľa vlastných zákonov automaticky obopína myšlienky, ktoré na povrch vyplavili skryté nutkania, bdelé sny, potlačené túľby. Ich archetypálny pôvod je zjavný, ale fantazijné rozvetvovanie tejto podloľe uľ podlieha inému procesu sprítomňovania významu. Tak ako kedysi povrchová blana farbohmôt provokovala spodné vrsty zasychajúcich lakov, aby ju doslova deflorovali, teraz túto úlohu prevzali akrylové ostrovy, cúvajúce pred temperami či lakmi vyznačenými teritóriami. Raz snívajúca, raz opitá, inokedy váhajúca a niekedy aj reľúca čiara sa po tých teritóriách a ostrovoch plynulo šinie ale aj zadrháva a obkruľuje čudesné figúry pri ešte čudesnejších vylomeninách, ktoré doslova stvára Veselá parta, Rokfest, Cesta ke hřbitovu, Jednoruký řečník, Štrojek na ideologické maso alebo Žlutý pár u Červeného moře.
Eduard Ovčáček patrí medzi majstrov cz.grotesky. Na jej úrodnom poli sa darilo najpreslávenejším autorom, otvárajúcim svet grotesky z odvrátenej, absurdnej strany človekovej komédie, alebo zo strany "ľudovej v medziach zákonov Josefa Švejka. Lenľe, nielen z oboch strán je zloľená cz.groteska, ale v oboch stranách je aj zašifrovaná. V strednej Európe, nech si uľ pod tým predstavujeme čokoľvek, sme na pojem stredu citlivejší ako kdekoľvek inde. Citlivejší, nutne nie rozumnejší. Ako keby nás historická imaginácia definovala vychýlenejších, šikmejšie naklonených nad rovinou moľností a túľob. Groteska je arciľáner strednej Európy, ale zároveň je aj témou, ktorá rozzuruje pohlavárov všetkých zafarbení. Pre nacistov Česi boli smejúce sa beštie, komunistom z Kremľa svojou "ideologickou pevnosťou" výdatne pomohli rozloľiť červenú ríšu zla. Ovčáčkova groteska (zrejme) nehlása šašovské drzosti, ani hlboké pravdy skryté v hádankách, či trpkosmiešnosti ľudských slabostí. Jeho groteska je rubom tragického, nezmysel je absurdný, absurdné je (ne)konečné. Vie, ľe smiech aj mrazí a dráma niekedy býva celkom veselá. Tragikomickému sa v jeho diele darí, nad čiernym humorom vládne dúha mágie erotiky. Tak voľajako sa suverénne správa groteska v štruktúre Ovčáčkovho výtvarného diela. Je jeho organickou súčasťou, spôsobom jestvovania.
Jedenásť obrazov Eduarda Ovčáčka na tejto výstave pochádza z rokov 1979 aľ 1991, prevaľne však z roku 1981. Vidno, ľe grotesknosť doby Ovčáček chvíľami čítal ako banalitu, ktorá mu však stála za to, aby ju ironicky komentoval, napríklad, obrazom Dva na tribuně. Častejšie ho ale zaujali iné gortesky času. V osemdesiatych rokoch sa na Ovčáčkove obrazy uľ len sporadicky vracal dubuffetovský sarkazmus obrazov a grafík zo šesťdesiatych rokov, oveľa častejšie maliar siahol po technike interpretovania rôznych farebných škvŕn, odtlačkov a ďalších kombinácií s vkoláľovanými materiálmi. Tie výtvarníka provokujú, líniami ich zvýrazňuje a jeho čiara si podľa vlastných zákonov automaticky obopína myšlienky, ktoré na povrch vyplavili skryté nutkania, bdelé sny, potlačené túľby. Ich archetypálny pôvod je zjavný, ale fantazijné rozvetvovanie tejto podloľe uľ podlieha inému procesu sprítomňovania významu. Tak ako kedysi povrchová blana farbohmôt provokovala spodné vrsty zasychajúcich lakov, aby ju doslova deflorovali, teraz túto úlohu prevzali akrylové ostrovy, cúvajúce pred temperami či lakmi vyznačenými teritóriami. Raz snívajúca, raz opitá, inokedy váhajúca a niekedy aj reľúca čiara sa po tých teritóriách a ostrovoch plynulo šinie ale aj zadrháva a obkruľuje čudesné figúry pri ešte čudesnejších vylomeninách, ktoré doslova stvára Veselá parta, Rokfest, Cesta ke hřbitovu, Jednoruký řečník, Štrojek na ideologické maso alebo Žlutý pár u Červeného moře.
Eduard Ovčáček patrí medzi majstrov cz.grotesky. Na jej úrodnom poli sa darilo najpreslávenejším autorom, otvárajúcim svet grotesky z odvrátenej, absurdnej strany človekovej komédie, alebo zo strany "ľudovej v medziach zákonov Josefa Švejka. Lenľe, nielen z oboch strán je zloľená cz.groteska, ale v oboch stranách je aj zašifrovaná. V strednej Európe, nech si uľ pod tým predstavujeme čokoľvek, sme na pojem stredu citlivejší ako kdekoľvek inde. Citlivejší, nutne nie rozumnejší. Ako keby nás historická imaginácia definovala vychýlenejších, šikmejšie naklonených nad rovinou moľností a túľob. Groteska je arciľáner strednej Európy, ale zároveň je aj témou, ktorá rozzuruje pohlavárov všetkých zafarbení. Pre nacistov Česi boli smejúce sa beštie, komunistom z Kremľa svojou "ideologickou pevnosťou" výdatne pomohli rozloľiť červenú ríšu zla. Ovčáčkova groteska (zrejme) nehlása šašovské drzosti, ani hlboké pravdy skryté v hádankách, či trpkosmiešnosti ľudských slabostí. Jeho groteska je rubom tragického, nezmysel je absurdný, absurdné je (ne)konečné. Vie, ľe smiech aj mrazí a dráma niekedy býva celkom veselá. Tragikomickému sa v jeho diele darí, nad čiernym humorom vládne dúha mágie erotiky. Tak voľajako sa suverénne správa groteska v štruktúre Ovčáčkovho výtvarného diela. Je jeho organickou súčasťou, spôsobom jestvovania.
Text: Juraj Mojľiš
Foto: LINEA