Ildikó Pálová: DOMA V RIMAVSKEJ SOBOTE

Aj keď sa Ildikó Pálová (*1982) navonok úspešne zaradila do viditeľného prúdu mladej slovenskej maľby, očakávané plánovanie umeleckej kariéry, sa asi nebude znášať s jej inštinktívnym outsiderstvom. Je pravdou, že dejiny umenia majú slabosť na nezaradených a vydedených, teda tých, ktorí nezapadajú do daných spoločenských stereotypov. A aj preto mnohí adepti na slávu zvyknú hrať na strunu nezávislej inakosti, ktorá ale neraz býva len na efekt premysleným kalkulom.
U Ildikó Pálovej je jej odlišnosť jednoducho daná. Pochádza z Rimavskej Soboty, mini mesta na juhu Slovenska. Z rodiny, ktorá určite nebola návštevníkom výstav a nedeľných koncertov, ktorá ale našťastie, nebránila rozvíjaniu výtvarnému talentu svojej dcéry. A práve ten, ju v roku 2000 doviedol k štúdiu na Katedre výtvarných umení a intermédií (Technická univerzita, Košice) v Ateliéri súčasného obrazu Adama Szentpéteryho a neskôr Rudolfa Sikoru. Po pár rokoch štúdiá sa začína zviditeľňovanie jej školských obrazov, ktoré stihli zachytiť prvú vlnu záujmu o maľbu, prítomného aj na slovenskej výtvarnej scéne. Nechýbala na sumarizujúcej výstave Prievan v roku 2005 (Považská galéria umenia Žilina, Galéria hlavného mesta Prahy, Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš). Prvú samostatnú výstavu mala taktiež v roku 2005, v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote a o rok na to sa stala finalistkou Ceny Oskára Čepana. Maľby Ildikó Pálovej ponúkli vtedy až na dreň osobnú výpoveď, drsnú i naivne priamu, ktorých "kričanie" ; sa nedalo nevidieť a nepočuť. Boli vyrozprávaním sa z mučivých spomienok sexuálneho násilia, prežitého na vlastnej koži. Podobne, ako stovky iných slovenských dievčat vycestovala za prácou do cudziny, kde zažila poníženie, ktoré stigmatizovalo jej nasledujúci život. Maľovala tak, aby "to" dostala zo seba. Ale tým, že rozprávala maľbou, bola predsa len prinútená spomienky zovšeobecniť do symbolov a farieb, ktoré už nemohli byť len urozprávanou bulvárnou story. Boli gestom vzdoru, navyše umelecky sugestívnym. Ako sama povedala: "Prežívala som veľkú bolesť, ale aj očistu, keď som maľovala jeho portréty, pôdorysy izieb, v ktorých ma väznil a slová, ktoré mi dookola opakoval: Stehen! Sitzen! Schlafen!. Moja bolesť je vmaľovaná do týchto písmen. Čierna je strach a zelená je niečo ľudské." 1
Keď sa v roku 2006 dostala medzi finalistov Ceny Oskara Čepana, jej prítomnosť vyvolala prekvapenia i veľké očakávania. Jeden z porotcov Tomáš Pospiszyl, český výtvarný teoretik podotkol: "Ildikó Pálová, bola pri výbere do finále mojou favoritkou. Ale to čo nakoniec vystavila bolo pre mňa sklamaním. Má síce obrovský talent, ale mám pocit, že nevie ako s ním narábať. Zvlášť, u väčších obrazoch cítiť bezradnosť, ako sa s nimi vysporiadať. Táto bezradnosť je viditeľnejšia v obrazoch, ktoré nespracuvávajú takú extrémnu tému, ako je príbeh jej znásilnenia. Pokiaľ bude spoliehať len na svoj prírodný talent, tento cyklus len ťažko prekoná."2 Nie je paradoxom, že tieto nie príliš lichotivé slová sa vlastne dotýkajú podstaty Pálovej tvorby. Ona totiž nevytvára kolekcie umeleckých diel, nezatvára sa v tichu svojho ateliéru pred svetom a sebou samou, aby cibrila svoj umelecký prejav. Jej prístup je iný, tiež umelecky legitímny, ale absolútne živelný a pudový. Nemaľuje obrazy, ona ich žije. A potom sa len ťažko dá od nej očakávať budovanie štýlu, premyslenej kompozície, či spôsobu maliarskeho prevedenia. Pravdepodobne v ťažkom období "extrémna" ; jej téma dávala silu vyjadriť sa, čo najpresnejšie a najúdernejšie. A ako doznievala a odchádzala, anarchicky podmanivý výraz malieb sa strácal v nových autorkiných hľadaniach.
Zatiaľ každou novou výstavou Ildikó Pálová bilancuje prežité. Nateraz posledná, v galérii Linea sa tiež pohráva s odkazmi a komentármi týkajúcich sa jej života. Navyše, zdá sa, že sa už nespolieha len na spontánnosť a akoby neškolený imidž svojho rukopisu. Priznáva akademickú skúsenosť, či už v kresbe postáv, alebo v budovaní obrazu. Samozrejme, to zásadné a pre Ildikó Pálovú vlastné, je zatiaľ vždy postavené na živelnosti a náhodnosti a na rôznych "poznámok na okraj". Takže vychádza z toho sem tam spoveď, sem tam komentár, a niekedy aj skladanie účtov. Vyrovnáva sa s odchodom z Rimavskej Soboty, so zážitkami ktoré jej toto dôverne blízke, a preto možno pre ňu malé mesto, pripravilo. Od rozmarných každodenností až po urazený hnev na malomesto, blízkych, či konkrétneho telefónneho operátora. Aj v týchto posledných obrazoch sa často objavuje téma sexu a možno aj lásky, ale už nie je ukazovaná z pozície poníženej a zneužitej. Maľuje ju pravdepodobne milovaná. Ale predsa, poznajúc jej manipulujúcu moc, zobrazuje ju ako zvádzajúcu femme fatal v póze, ktorú si už určite dokáže vychutnať. Ako vidieť, Ildikó Pálová ešte vždy na doraz prežíva svoje bytie, ktoré práve teraz je v harmonickom súlade s jej predstavami. Určite sa to o chvíľu objaví aj v jej maľbách, ak to tam už náhodou niekde nie je.

Beata Jablonská

Poznámky
1. Z rozhovoru Ildikó Pálovej a Gabriely Garlátyovej. PROFIL súčasného výtvarného umenia 1/2006, ročník XIII
2. O favoritoch, trendy štýle a iných nástrahách. Rozhovor Ivany Moncoľovej s Katalin Néray, Tomášom Pospiszylom a Danielom Grúňom. PPROFIL súčasného výtvarného umenia 2/2006, ročník XIII.