Alojz Klimo: OD FORMY K ZNAKU

Alojz Klimo - Od formy k znaku
Dva najlepšie roky 1966-1967 zo Zbierky Linea

Dnes by sa mohlo zdať, že po komplexných výstavných i edičných opusoch hodnotiacich umenie šesťdesiatych rokov už o tomto období (umelcoch) bolo hádam povedané všetko. Treba však pripustiť, že pohľady zamerané na konkrétne hnutia či pohyby, alebo subjektívna autorská selekcia často dostatočne (alebo vôbec) neobsiahnu počiny individuálnych tvorcov, ktorí nezapadajú do vopred koncipovaných projektov. Tento osud postihol najmä umelcov, ktorých zaraďujeme do oblasti geometrickej abstrakcie, pretože sa (zatiaľ) nehodnotili abstraktné tendencie ako diferencovaná výtvarná oblasť, ale sa kladie dôraz najmä na abstrakciu informálneho typu. Preto považujem každú aktivitu venovanú aj tejto permanentnej "popoluške " za potrebné dotváranie obrazu či už daného autora, obdobia alebo výtvarného smerovania.
Výstavný projekt Galérie Linea prináša výber takmer dvadsiatky diel z tvorby Alojza Klimu (1922-2000) zo Zbierky Linea z obdobia druhej polovice šesťdesiatych rokov, kedy sa sformovala a bola akceptovaná (na istý čas dočasne) nielen umelcova tvorba, ale aj umenie geometrie na Slovensku. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť skutočnosť, že od prvého vystúpenia Skupiny M. Galandu (1957) sa v nasledujúcich rokoch len veľmi ťažko presadzovalo obnovenie tradícií moderného umenia. V priebehu prvej polovice šesťdesiatych rokov v tzv. už uvoľnenej ideologickej situácii sa síce pomaly presadzovali najnovšie tendencie, ale ich tolerovanie bolo viazané výhradne na prevládajúci figuratívny model. O tom, ako naša spoločnosť prijímala abstraktné umenie svedčí hnutie Konfrontácie, ktoré bolo až do roku 1964 neverejné.
Alojz Klimo síce bol členom širokého medzigeneračného zoskupenia Skupina 29. augusta, ale charakter jeho vtedajšej tvorby mal bližšie ku "galandovcom. Ak sa v modernom umení často hľadá nový formálny systém rozbitím alebo popretím toho starého (predchádzajúceho), Alojz Klimo vo svojom hľadaní postupoval plynulo a systémovo vypúšťaním vizuálnych referencií na skutočnosť. Proces štylizácie a hľadania pevného tvaru bol práve postupom, ktorý bol vtedy bližší ku "galandovcom, než k vznikajúcemu hnutiu informelových Konfrontácií, ktoré na formu rezignovali. Jeho tvorba prešla v prvej polovici šesťdesiatych rokov svojou vlastnou krátkou etapou modernizmu, aby následne dospela do ďalšieho stupňa - abstrakcie geometrického typu. Napriek tomu, že stále pretrvávali požiadavky na tzv. "zrozumiteľnosť " umenia, Klimo trpezlivo a dosť zanovito budoval svoj vlastný výtvarný jazyk geometrických foriem bez toho, že by sa bol mohol oprieť o podobne zmýšľajúcich umelcov alebo skupinové hnutie. Umelci príbuzného zmýšľania sa síce stretli na pôde Klubu konkretistov (ktorého nebol členom, iba hosťom), ale ten vznikol v čase (1967), kedy už boli základy Klimovej umeleckej koncepcie sformované.
Klimova tvorba po roku 1965 už nie je štylizáciou skutočnosti, ktorú preňho dovtedy charakterizovali motívy mesta a civilizačnej krajiny. Po hľadaní formy vychádzajúcej z princípov racionality a redukcie v prvej fáze, princíp racionality prevláda a premieta sa do univerzálnejšieho vizuálneho systému. Špecifikom Klimovho prejavu sa stalo, že nerezignoval na výrazové možnosti farby, ale skombinoval jej expresívne schopnosti s geometrickou obrazovou štruktúrou. Znamená to druh synkretizmu protikladných princípov. Expresívnu maľbu síce vníma ako neformálnu a nekonvenčnú, avšak na rozdiel od informelu sa nestotožňuje s prvkami akčnosti, chaotizmu a iracionality. Maľbu štruktúruje do geometrickej kompozičnej osnovy. Jej základom sa stal systém vertikál a horizontál, ktoré tvoria sieť pravouhlých, väčšinou štvorcových polí nerovnakej veľkosti. Artikuláciu nového systému vedľa geometrickej osnovy a expresívneho využitia farby dotvára ďalším, pre geometriu nie celkom obvyklým komponentom, odtlačkami reálnych predmetov. Tak pribudli v obrazovej skladbe k maliarskym a kresbovým štruktúram materiálové štruktúry. Vyhľadáva rôzne matrice, ktoré majú zásadne geometrický charakter: siete, mriežky, krúžky a kruhy a i. Nájdená geometria svojou minimálnou geo-formou zodpovedá zámerom výstavby konštrukčnej kompozície. Na tomto výrazovom základe buduje Klimo obrazový komplex: kompozíciu, rytmus, proporcie, protiklady, opakovanie. Používa najmä línie a čiary, plochy, škvrny, farbu i nefarbu, svetlo. Aplikovať materiálové štruktúry ako obrazovú možnosť asi podnietila aj atmosféra doznievajúceho informelu, ktorý v nedávnom čase prenikol aj na verejnú scénu. Klimo si však osvojil len niektoré technické možnosti (odtlačky a koláže) s ktorými narábal odlišným spôsobom. V rámci geometrickej obrazovej stavby ich využíval na rytmické členenie plochy a súčasne aj ako kontrast dvoch druhov abstraktného formalizmu. Skutočnosť, ktorú predtým redukoval a štylizoval do základných geometrických foriem, sa teraz v jeho tvorbe objavuje zástupne, cez odtlačky nájdených predmetov.
Kým pri práci s farbou sa naplno prejavili Klimov cit a intuícia, pri stavbe obrazu prevládali racionálne princípy. Vo výbere jednotlivých stavebných prvkov a tematického okruhu umelec prejavil takmer rigorózny prístup. Pracuje výhradne so štvorcom, obdĺžnikom, kruhom, prípadne s ich fragmentmi a tematický záber zredukoval hlavne na štvorce, stopy, okná, fragmenty, brány a križovatky. Sú to témy, ktoré sú dominantné nielen pre prezentované obdobie, ale ktoré sú paradigmou aj pre ďalšie etapy umelcovej tvorby. S takto zvoleným úzkym výberom výtvarných prostriedkov a tém Klimo pracuje s výnimočnou predstavivosťou a kombinačnými tvorivými schopnosťami. Ikona štvorca tvorí základnú súčasť kompozície každého obrazu. Objavuje sa aj v dielach, ktoré stavajú na materiálových štruktúrach, najmä kolážach. Materiál, ktorý volí v týchto prácach, je vlnitá lepenka, ktorá vizuálne pôsobí svojím geometrickým rastrom paralelných línií (Štruktúra, 1966, Stopy, 1966). Kombinácia s odtlačkami matríc a sieťou hrubých línií vytvára bohato štruktúrované obrazy, napriek farebnej monochrómii. Tendencia k monochrómnosti sa prejavuje v mnohých dielach obdobia, pritom je akoby vyvažovaná dôraznou úlohou bieloby, ktorá je často nanášaná na prírodný podklad sololitu alebo lepenky. Vnáša do obrazov ľahkosť, vzdušnosť až jas.
Základný stavebný prvok Klimových obrazov - štvorec - prešiel transformáciou znaku odvodeného od reálnej skutočnosti (architektúra, plány, domy, okná) k jeho znaku ako súčasti deskriptívy, ako abstraktnému systémovému prvku. Súčasne ho svojou voľnou, z ruky znázorňovanou formou usústavňuje do asociatívneho obrazového celku. Využíva ho ako multiplikatívny prvok, ktorý kompozíciu dynamizuje (Dlaň mesta II., 1966). Kompozície pôsobia ako asociatívne skladby geometrických prvkov, razantných línií a farebných komponentov, pritom sú ako celok vyvážené a vynikajú synergickým efektom rôznorodých komponentov. Najmä prvky maľované a tlačené sa dopĺňajú svojou individuálnou a odosobnenou mechanickou (technickou) charakteristikou (Stopy, 1966). Charakter repetície nestavia na opakovaní identických prvkov, ale na ich premene, variabilnosti a individuálnosti. To znamená, že nemení len ich veľkosti, ale aj nepresný tvar, niekedy len načrtnutý, v detailoch nedokončený. Klimo tým manifestuje, že sa nehlási k prísnej geometrii formy, ale si ju prispôsobuje ako uvoľnený, pružný a otvorený systém. Štvorec nepôsobí ako stavebný (architektonický) prvok, ale má skôr afinitu k vízii predznamenanej Malevičom. Tomu napomáha aj práca s farbou. K ukážkovým prácam patrí Biely štvorec (1966), ktorý vyžaruje z monochrómneho pozadia umiestnený v zlatom reze. Okolité tlačené štruktúry, mriežkované, kruhovité i prúžkované rastre vytvárajú bohatý podklad, z ktorého žiari biely štvorec rámovaný hrubou čiernou kontúrou. Na tomto obraze zaujme v pravej dolnej časti vpísaný "biely štvorec na bielom pozadí", ktorý, aby bol zjavný, je tiež rámovaný čiernou kontúrou. Snáď je to svojská interpretácia. Iným príkladom účinnej práce s farbou sú obrazy zo série Stopy (1966). Základnú kompozíciu z dvoch štvorcov vyznačených hrubými líniami dotvára odtlačkami sietí a mriežok s krúžkami a premaľúva odtieňmi červenej, okrovej a podsvecuje bielobou. Výslednému, veľmi pôsobivému efektu napomáha aj technika zapúšťaných škvŕn, ktorú aplikuje skôr formou roztierania farieb, často polosuchým štetcom, čím získava špecifické štruktúry. Rozpíjanie a lavírovanie farby umožňuje podkladový materiál, buď savý papier alebo nepreparované plátno. Tento postup je charakteristický pre väčšinu diel najmä na papieri, ktorý lepí na pevnejší podklad (lepenka, plátno).
Klimovu tvorbu by snáď mohla vystihnúť krátka charakteristika: maľuje, aj keď kreslí. Kompozičná štruktúra jeho obrazov je totiž budovaná, a to aj v ďalších etapách, na lešení z hrubých obrysových línií. Farbu k nim však nemôžeme vnímať ako doplňujúci prvok, ale ako rovnocenný element, ako súzvuk "dvoch hlasov". Aj to je jedno zo špecifík Klimovej tvorby - nepodriaďuje kresbu maľbe ani naopak. Prejavuje sa to aj v sérii jeho erbovej témy križovatky. Táto téma dozrela v priebehu necelých dvoch rokov. Križovatka sa objavuje na viacerých obrazoch z roku 1966 ako súčasť viacerých komponentov (Znaky, Brána, Dlaň mesta, Náhody a i.). Najvýraznejšia je v obraze Znaky, kde už nie je vedľajším motívom, ale dominuje ľavej časti obrazu a opakuje sa v zmenšenej podobe v pravej časti. Ďalšie výrazné štvorcové polia sa objavujú v sérii obrazov Nadhľad (1967) natočené na uhlopriečku, avšak stále ešte v kombinácii odtláčaných štruktúr, ktoré zapĺňajú polia medzi ramenami. Aj farebné riešenie zatiaľ zotrváva pri monochrómnom okrovom pozadí, zvýraznenom bielobou. Postupne však silnie snaha po jasnejšej stavbe a maliarskejšom výraze. V roku 1967 vznikajú Križovatky I.-V. , ktoré už rieši bez odtláčaných štruktúr. Základnou kompozičnou jednotkou je štvorec delený na štyri rovnaké polia, v ktorých sa odohráva "príbehR 20; križovatky. Čisté pole (alebo s vpísanými kružnicami) striedajú polia s križovatkou s nerovnakými ramenami diagonálne prekríženými a pole s časťou ramena. Táto osnova maľovaná výraznou čiernou kontúrou vyžaruje bielou na tmavšom rozmaľovanom podklade. Farebnosť je skôr temnejšia s akcentom okrovej, oranžovej, modrej či zelenej a bieloby. Séria križovatiek je založená na repetičnom princípe, avšak Klimo ho opäť využíva po svojom. Opakované prvky nie sú totožné, ramená križovatky menia svoju dĺžku i kompozičné riešenie. Úspornosť systému narušuje jeho voľná rukopisná artikulácia, ktorá dodáva osobnostný charakter.
V Klimovom usporiadaní znakov do nového, geometricky organizovaného systému ktorý v tomto období vytvoril, sú obsiahnuté zárodky aj budúcich riešení. Uhlopriečka ramena križovatky sa bude objavovať v Smeroch, Stretnutiach i Bránach, štvorce rozpracuje v nových koncepciách vo Vrstvách, Oknách, Štvorcoch, Plochách i Bránach. V rokoch 1966-67 nielenže kulminovala Klimova dovtedajšia tvorba, ale hlavne sa tu principiálne sformovala jej filozofická podstata, umelecká koncepcia a formálny výtvarný jazyk.

Eva Trojanová