Danuta Binder
Písanie o tvorbe Danuty Binderovej je za kaľdým jednou veľkou dilemou. Ak sa pisateľ sústredí len na interpretácii jej tvorby, zákonite zostane veľa nepovšimnutého. A naopak, ak sa rozhodne prerozprávať jej príbeh "ľahko a zo široka", vytratí sa tá zvláštne strohá substancia jej tvorby. A preto najschodnejšia cesta bude vyhnúť sa obidvom prístupom a nechať sa spontánne viesť krokmi, ktoré nás povedú jej ľivotom a jej tvorbou. Špolu, bok po boku.
Po ukončení Akadémie výtvarných umení vo Varšave v 1960 roku, prešla na praľskú UPRUM-ku ako štipendistka poľského ministerstva kultúry. Danuta Binderová si zo svojej krajiny priniesla, moľno vtedy ešte nevedomky, dôleľitý dar. Vizuálnu skúsenosť s avantgardným umením. Ak sa v päťdesiatych rokoch v bratislavských umeleckých kruhoch informácia o modernom umení začínala a končila reprodukciami malieb Paula Czézana, tak vo Varšave, či Krakove si avantgardu, i keď s komplikáciami naďalej pestovali a nedali si ju z vlastných dejín umenia len tak ľahko vymazať. Umenie Wladyslawa Štrzemińskeho, Henryka Štażewskeho, Andrzeja Wróblewskeho, či Katarziny Kobro sa aj napriek vôle mocných nedalo vytesniť a "prevrátiť v mene socialistického realizmu. Asi aj preto sa mladej poľskej maliarke ťaľko privykalo dokonca aj na praľské prostredie, ktoré v čase jej príchodu bolo len na začiatku svojho kultúrneho boomu neskorších šesťdesiatych rokov.
Život niekedy prináša čudné a nečakané zvraty a Danuta Binderová (vtedy ešte Panasiuk) sa po štúdiách v Prahe rozhodla v Československu zostať. Šo svojim budúcim manľelom, mladým Šlovákom, absolventom praľskej AVU, sochárom Pavlom Binderom sa usadila v Bratislave. Pre jej kariéru umelkyne to nebolo ľahké rozhodnutie, ale srdce niekedy rozhoduje za nás.
Umelecká Bratislava v raných šesťdesiatych rokoch, naozaj len vzdialene pripomínala európske veľkomesto. Len veľmi pomaly a opatrne sa tu začalo objavovať abstraktné umenie, a vôbec umenie, ktoré rezonovalo z vtedajším aktuálnym dianím. Na druhej strane, boli to práve šesťdesiate roky, ktoré priniesli do slovenského umenia slobodu tvorby a znovu objavenú príťaľlivosť umeleckého spolčovania a tvorenia toho, čo nazývane umelecká scéna. Aj napriek prajnému obdobiu kolektívnej radosti a nádeji v zmysel umenia, umelecká existencia Danuty Binderovej bol vľdy zásadne individualistická.
Moľno uľ od začiatku mala vo "veciach jasno. Nehľadala a nepreberala sa vo vtedy ponúkaných jazykoch výtvarného umenia. Hneď od začiatku siahla po tom najradikálnejšom. Mantinely si stanovila plochou štvorca a cieľ videla v moľnostiach jeho rozmanitého skladania. Takmer celé sedemdesiate roky ukladala vedľa seba farebné plochy a línie do plochy štvorca na spôsob "rám v ráme" (skladobný systém na základe osovej symetrie horizontálnej a vertikálnej) , ktoré jej poskytovali priestor na to, čo v umení hľadala - ŠLOBODU V OBMEDZENÍ.
Za povšimnutie stojí, ľe v čase, sedemdesiatych rokov, Danuta Binderová na Šlovensku a vlastne v celom Československu takmer nevystavovala. Jej tvorba bola príliš zdialená potrebám socialistickej kultúry. A pravdepodobne a jej nechuť zviditeľňovať sa, ju odsunuli na okraj vtedajšieho diania. Našťastie, takto odsunutých umelcov bolo viacej, takľe sa vytvorilo paralelné umelecké prostredie, v ktorom aj jazyk abstraktného umenia si našiel svoje stabilné miesto.
Niekedy v osemdesiatych rokoch, sa Danuta Binderová vzdala prísnej disciplíny čistej geometrie a do striedmych obrazoch začala vstupovať inak: chaoticky, emotívne a ľivelne. Namaľovala veľké mnoľstvo rozmerom malých gvašov, ktoré v pointilistickom rukopise boli raz lazúrne jemné, inokedy husto vrstvené. Ešte k radikálnejšiemu odhaleniu autorkinej spontánnosti došlo v neskorších kresbách (niekedy na začiatku deväťdesiatych rokoch), ktoré bol vlastne priznaním dvoch predchádzajúcich polôh - prísnej geometrickej a expresívno- akčnej. Išlo o kresby s pôvodným geometrickým podkladom, ktorý "preškrtávala farebnými ceruzkami v rytme pravidelných čiarok. Budili dojem infantilnej hry z čiarkami, ktoré pri sústredenejšom pohľade prezradili svoj prísne organizovaný pôvod.
To, ľe nakoniec siahla po strihových prílohách ako podkladu pre svoje ďalšie kresby, sa v svetle jej predchádzajúcej tvorby javí ako neočakávané gesto. Šamozrejme, Danuta Binderová je autorka, ktorej nezobrazujúca a obsahom sa nezaťaľujúca abstrakcia je alfou a omegou jej práce. Aj keď v "strihových prílohách" v prvom rade reaguje na mapu čiar, časopis Burda je fenomén, ktorý bol aľ príliš úzko spätý so ľivotom východoeurópskych ľien. A či chce, alebo nechce práve táto značka dáva jej čiaram nový zmysel. Štovky ľien pracne prekreslovalo strihové vzory Burdy, aby aspoň niečím sa odlišovali od uniformity tej doby. Burda bola jedným zo symbolov "inakosti i keď ju dnes ju vnímame spolu s Tuzexom, dovolenkami v Juhoslávii, a podpultovým tovarom ako charakteristický kolorit dôb minulých.
Danute Binderovej sa v podstate podarila výnimočná vec. Nebyť urozprávaná a pritom povedať veľa. Byť strohá a pritom nebyť nudná. Byť stále tu, ako sa hovorí na tepe doby, a nevzdať sa samej seba.
Po ukončení Akadémie výtvarných umení vo Varšave v 1960 roku, prešla na praľskú UPRUM-ku ako štipendistka poľského ministerstva kultúry. Danuta Binderová si zo svojej krajiny priniesla, moľno vtedy ešte nevedomky, dôleľitý dar. Vizuálnu skúsenosť s avantgardným umením. Ak sa v päťdesiatych rokoch v bratislavských umeleckých kruhoch informácia o modernom umení začínala a končila reprodukciami malieb Paula Czézana, tak vo Varšave, či Krakove si avantgardu, i keď s komplikáciami naďalej pestovali a nedali si ju z vlastných dejín umenia len tak ľahko vymazať. Umenie Wladyslawa Štrzemińskeho, Henryka Štażewskeho, Andrzeja Wróblewskeho, či Katarziny Kobro sa aj napriek vôle mocných nedalo vytesniť a "prevrátiť v mene socialistického realizmu. Asi aj preto sa mladej poľskej maliarke ťaľko privykalo dokonca aj na praľské prostredie, ktoré v čase jej príchodu bolo len na začiatku svojho kultúrneho boomu neskorších šesťdesiatych rokov.
Život niekedy prináša čudné a nečakané zvraty a Danuta Binderová (vtedy ešte Panasiuk) sa po štúdiách v Prahe rozhodla v Československu zostať. Šo svojim budúcim manľelom, mladým Šlovákom, absolventom praľskej AVU, sochárom Pavlom Binderom sa usadila v Bratislave. Pre jej kariéru umelkyne to nebolo ľahké rozhodnutie, ale srdce niekedy rozhoduje za nás.
Umelecká Bratislava v raných šesťdesiatych rokoch, naozaj len vzdialene pripomínala európske veľkomesto. Len veľmi pomaly a opatrne sa tu začalo objavovať abstraktné umenie, a vôbec umenie, ktoré rezonovalo z vtedajším aktuálnym dianím. Na druhej strane, boli to práve šesťdesiate roky, ktoré priniesli do slovenského umenia slobodu tvorby a znovu objavenú príťaľlivosť umeleckého spolčovania a tvorenia toho, čo nazývane umelecká scéna. Aj napriek prajnému obdobiu kolektívnej radosti a nádeji v zmysel umenia, umelecká existencia Danuty Binderovej bol vľdy zásadne individualistická.
Moľno uľ od začiatku mala vo "veciach jasno. Nehľadala a nepreberala sa vo vtedy ponúkaných jazykoch výtvarného umenia. Hneď od začiatku siahla po tom najradikálnejšom. Mantinely si stanovila plochou štvorca a cieľ videla v moľnostiach jeho rozmanitého skladania. Takmer celé sedemdesiate roky ukladala vedľa seba farebné plochy a línie do plochy štvorca na spôsob "rám v ráme" (skladobný systém na základe osovej symetrie horizontálnej a vertikálnej) , ktoré jej poskytovali priestor na to, čo v umení hľadala - ŠLOBODU V OBMEDZENÍ.
Za povšimnutie stojí, ľe v čase, sedemdesiatych rokov, Danuta Binderová na Šlovensku a vlastne v celom Československu takmer nevystavovala. Jej tvorba bola príliš zdialená potrebám socialistickej kultúry. A pravdepodobne a jej nechuť zviditeľňovať sa, ju odsunuli na okraj vtedajšieho diania. Našťastie, takto odsunutých umelcov bolo viacej, takľe sa vytvorilo paralelné umelecké prostredie, v ktorom aj jazyk abstraktného umenia si našiel svoje stabilné miesto.
Niekedy v osemdesiatych rokoch, sa Danuta Binderová vzdala prísnej disciplíny čistej geometrie a do striedmych obrazoch začala vstupovať inak: chaoticky, emotívne a ľivelne. Namaľovala veľké mnoľstvo rozmerom malých gvašov, ktoré v pointilistickom rukopise boli raz lazúrne jemné, inokedy husto vrstvené. Ešte k radikálnejšiemu odhaleniu autorkinej spontánnosti došlo v neskorších kresbách (niekedy na začiatku deväťdesiatych rokoch), ktoré bol vlastne priznaním dvoch predchádzajúcich polôh - prísnej geometrickej a expresívno- akčnej. Išlo o kresby s pôvodným geometrickým podkladom, ktorý "preškrtávala farebnými ceruzkami v rytme pravidelných čiarok. Budili dojem infantilnej hry z čiarkami, ktoré pri sústredenejšom pohľade prezradili svoj prísne organizovaný pôvod.
To, ľe nakoniec siahla po strihových prílohách ako podkladu pre svoje ďalšie kresby, sa v svetle jej predchádzajúcej tvorby javí ako neočakávané gesto. Šamozrejme, Danuta Binderová je autorka, ktorej nezobrazujúca a obsahom sa nezaťaľujúca abstrakcia je alfou a omegou jej práce. Aj keď v "strihových prílohách" v prvom rade reaguje na mapu čiar, časopis Burda je fenomén, ktorý bol aľ príliš úzko spätý so ľivotom východoeurópskych ľien. A či chce, alebo nechce práve táto značka dáva jej čiaram nový zmysel. Štovky ľien pracne prekreslovalo strihové vzory Burdy, aby aspoň niečím sa odlišovali od uniformity tej doby. Burda bola jedným zo symbolov "inakosti i keď ju dnes ju vnímame spolu s Tuzexom, dovolenkami v Juhoslávii, a podpultovým tovarom ako charakteristický kolorit dôb minulých.
Danute Binderovej sa v podstate podarila výnimočná vec. Nebyť urozprávaná a pritom povedať veľa. Byť strohá a pritom nebyť nudná. Byť stále tu, ako sa hovorí na tepe doby, a nevzdať sa samej seba.
Text: Beata Jablonská
Foto: Pavel MelušVložte svoj text