Eduard Ovčáček: Začiatky

ŠLOVÁ, ŠLOVÁ, ŠLOVÁ A OBRAZY

Obrazy Eduarda Ovčáčka (1933) vystavené v Galérii LINEA na jeseň roku 2005 sú zväčša spred štyridsiatich rokov. Čiľe z obdobia, kedy v Ovčáčkovej experimentátorskej tvorbe (osudovo) preváľil záujem o znakovú architektúru písma, presnejšie písmena. V tom čase sa vpádu písmového znaku otváral svet Rauschenbergových montovaných obrazov, Lichteinsteinových mnohometrových citácií malého comicsového políčka, Rotellových či Vostellových dekoláľí zo strhávaných plagátov, alebo minimalistických obrazových konštrukcií z písmen a číslic Roberta Indianu. Fragmenty, zvecnenie vecí, ich rôzne odtlačky a stopy sa stávali témou, lenľe čoraz okatejšie (len) akýmsi pestrofarebným riportom o dobe, v horšom prípade (len) pózou.
Edo Ovčáček sa o obraz zrealizovaný (skonštruovaný) za pomoci písmového znaku začal zaujímať v iných súvislostiach. Pochopiteľne, ľe popartovské, minimalistické i konceptualistické kreácie dobre poznal, ale svoje východiská legitimizoval o čosi váľnejšou i zaväzujúcejšou energiou Mallarmého Vrhu kociek a Apollinairových Kaligramov. Ak ho fascinovala stavba písmena, architektúra dvoch písmen uľ bola - mohla byť - jednoduchou priestorovou štruktúrou. A číselný stĺpec či určitá skladba písmen zasa slovom, vetou, poetickou alebo inou výpoveďou. Pre lettristického maliara aj formuláciou zloľitého organizovania obrazovej štruktúry na základe symetrie, opakovania, stupňovania, náhody, alternácie, a ich vzájomného miešania. Pritom Ovčáčkova technická vynaliezavosť nestála voči sémantickej nasýtenosti jeho Záznamov a Príbehov. Časť ním pouľívaných postupov bola originálna - napríklad prepaľované koláľe - niektoré vznikli provokujúcim skombinovaním tradičných koláľistických postupov. Ale nepochybne celá Ovčáčkova tvorba bola uľ v tom čase vysoko oceňovaná, aj keď predovšetkým v členitom prúde lettristickej línie výtvarného umenia a poézie konkretistov. (V Ovčáčkovej korešpondencii s významným interpretom tohto hnutia Pierrom Garnierom - autorom Poèmes architectures - je o tom dostatok dôkazov.)
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patril k najfrekventovanejším interpretačným termínom pojem textúra. Uľ Rudolf Fila si nad Ovčáčkovými súdobými prácami všimol, ľe sa vzopreli príliš vágnemu pojmu informel a rovnako postrehol, ľe vzťahom textury a textu vlastne ponúkali zmenu reľimu čítania. Čítania rytmu, štruktúry, a predovšetkým znakov, presnejšie písmových znakov, ktorými Ovčáček konštruoval a skonštruoval svoj obraz. Znakmi zrealizovaný obraz a znakmi zrealizovaná socha znamenali pre naše umenie veľmi presvedčivé (za)definovanie posunu problému tvaru k problému znaku. Posunu tak významnému práve vo chvíľach zmeny pýtania sa, povedzme, na podstatu umenia, na zmenu jej paradigmy. Hoci, nazdávam sa, umenie Eduarda Ovčáčka patrí do tej kategórie, ktoré ľiadna zmena vzorca nezmení.
Povedzme to ešte takto: Ovčáčkove obrazy spred štyridsiatich rokov symbolizujú skutočnosti vzrušujúcich udalostí umenia, ktoré po rokoch temných kamuflácíí totalitárnymi novorečami, na krátky čas boli pomenovávané - aj textúrami aj textom, povrchom zraňovaných hmôt i správami z hĺbky (pod)vedomia. Týmto konštatovaním, ktoré chce byť iba jedným z návodov na čítanie obrazov Eduarda Ovčáčka, však cesta k vlastným záľitkom sa iba začína.

Text: Juraj Mojľiš
Foto: Q-EX, a.s.