Erik Binder: DENNÉ MENU

Erik Binder a "denné menu" v galérii Linea
Narodil sa v roku 1974 v Hnúšti-Likier - študoval na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri profesora Jankoviča, profesora Fischera a na Akadémii výtvarných umení v Prahe u docenta Kokoliu - bol dvakrát finalistom Ceny Oskára Čepana - je otcom dvoch synov Maxa a Alexa - patrí k tým nemnohým slovenským umelcom, ktorí sa živia vlastnou tvorbou.
Navzdory životopiseckému klišé, je Erik Binder jednou z najvýraznejších osobností strednej generácie na domácej výtvarnej scény. Toto tvrdenie, dovoľuje nielen súvislejšiu úvahu o jeho smerovaní, o pravidlách a princípoch, na ktorých buduje svoje výpovede, ale aj malé retrospektívne ohliadnutie. Z dnešného pohľadu to (rozumej umenie), keď na prieskume v piatom ročníku vo Fischerovom ateliéri pojednal neónové nástropné lampy tak, že pripomínali archeologické inštalácie v kamenných múzeách a upiekol podivné macesy, ktoré naaranžoval v okne. Odvtedy neschádza z očí a navzdory rôznym módnym vlnám ako "boom maľby", "konceptualizov ané výskumy", "postprodukcia& amp; amp; amp;#8220; vytrval vo svojom základnom koncepte/prístupe k tvorbe, ktorý je stále rovnaký - a teda vyrovnaný, stále rovnako priamočiary a stále akosi bezstarostný. Možno aj preto sa neupísal žiadnemu výlučnému médiu, vytvára rozmanité diela - prostredia, inštalácie, videá, objekty, maľby, kresby, grafiky i graffiti, ktoré, napriek mnohosti nie sú žiadnymi komplikovanými špekuláciami ale výtvarnou transformáciou jeho záujmov, erudície, autobiografických zážitkov a až nutkavej tvorivosti. Výsledkom je skrumáž diel, ktoré existujú na pomedzí verejnej inštalácie, súkromného vizuálneho archívu a wunderkammer. Z tohto pohľadu Binder prepája romantickú dimenziu - creatio ex nihilo - s archívnym impulzom, a tak postupne pretvára všetko, čo mu je dostupné - od vecí po zážitky. Množstvo a rôznorodosť jeho výstupov by mohli vyznievať ako výsledky nahodilostí priživených strachom z prázdna, tie sú však navzdory vizuálnej presýtenosti dôsledne budované podľa osobného kľúča, bez "barličky&# 8220; spytovania kategórie vysokého umenia, či kategórie umenia vôbec. Binderov ready made, ktorý je v jeho prípade takmer vždy asistovaným či presnejšie dotvoreným, je zvolený bez "postranných úmyslov" ako stavebný materiál, ktorým zviditeľňuje každodennosť, svoj alebo iný možný svet. Tento prístup si zachoval aj v maľbe, ktorej sa začal venovať od polovice desiatych rokov. Zaujatie začalo sériou sprejových malieb na baliacich papieroch, pretože ráno po skateboardovej party našiel plný ateliér sprejov, a tak okrem príbehu prišiel aj k takej autorskej technike, ktorá prirodzene ponúka nezaťažený prístup k médiu. Okrem expresívnych gest upomínajúcich v tom najlepšom na odviazanosť Jacksona Pollocka doplnil vlastný rukopis o žiarivé farby a street artové techniky naďalej a jeho prostriedkom sa stáva náhoda vo forme striekanca, stekanca, škvrny. Nejde však iba o "spontánny výbuch nekontrolovanej tvorivosti", veď náhoda i temperament sú súčasťou kompozičného rozvrhu, ten je postupne doladený, či presnejšie doharmonizovaný farebnou stránkou obrazu. Autor svoje maľby doslova ladí, jeho postup pripomína prácu s televízorom, kde sa jemnými posunmi dopracujeme k čistému, jasnému a predovšetkým konečnému obrazu. Je to o komunikácií autora s maľbou, jej kompozičnou, farebnou a v neposlednej rade aj námetovou stránkou. Ikonografia tak ako i technika nesie silný autobiografický podtext. Pomocou pre diváka je Binderova znalosť a orientácia v dejinách umenia i v zákrutách pouličných odkazov tieto dva svety dokáže celkom prirodzene spojiť do výsledného programu obrazu. Možno preto sa začína prikláňať k veľkorozmerným až panoramatickým plátnam, na ktorých príbeh vrství v plánoch a využíva oba pohľady - komponuje obraz na diaľku i na pohľad z blízka. Tento prístup je vlastný všetkým výsledkom Erikovej tvorby a napriek tomu, že nemám sluch, pochopila som, že aj v mixovaní hudby postupuje obdobne a vlastne aj výzdobný program tetovaní, ktorý postupne napĺňa na vlastnom tele, hovorí o tom istom - o zázname, archíve, nezaťaženom ale poučenom prístupe, mixovaní médií a luxuse slobody v prístupe k veciam.
Je ešte jedna kategória, ktorá má v Binderovej tvorbe vyhranené miesto, a to zmysel pre humor. Humor nie ako pubertálny vtip a ani glosujúce gogoľovské smjoch skľos sľozy, ale spôsob komunikácie, sprostredkované vedenie, ktorým prehodnocuje realitu, ale aj obyčajný pozitívny prístup, nadhľad a z neho vyplývajúca prevaha. Humor nie je obľúbená kategória teoretikov umenia, pretože vďaka okamžitému účinku zdanlivo veci splošťuje a zjednodušuje, predpoklad, že vtip celý "message" 220; vyčerpá. Keď mi encyklopédia Britannica ponúkla ako prvé skôr biologickú definíciu " v súlade s mnohými rozmanitými modifikáciami môže byť humor zjednodušene definovaný ako typ stimulácie, ktorý dokáže vyvolať smiechový reflex; spontánny smiech je motorický reflex, ktorý produkuje koordinovaná kontrakcia pätnástich tvárových svalov v šablónovom vzorci a sprevádza ju pozmenené dýchanie", pobavila ma myšlienka aké to je byť Binderom. A tak, berúc do úvahy precedensy a mechanizmus disciplíny umeleckej kritiky, teda hľadanie, vyrábanie a prepisovanie, mohlo by to byť s Erikom podobne ako s Orozcom aj on je "vedúcim týmu, trénerom, producentom, organizátorom, zástupcom, roztlieskavačkou, hostiteľom a kapitánom lode" . Oproti súčasnej móde výskumu, diskusií, diskurzov a "rôznych fenoménov" je Binder navýsosť tradičným umelcom, ateliérovým typom - on je ten, kto vyjde z lesa s novou sochou a možno aj s novým domácim miláčikom. Byť Binderom je: pripraviť si na cestu po Svätej zemi (máj 2010) zásobu malých obrázkov na bakšiš - uplácanie strážcov svätýň, predovačov hot dogov a náhodných žobrákov; prenajať si bývalé potraviny a urobiť si v nich ateliér, mať v sklade spálňu a v kúte skateboerdovú dráhu; žiť vo vlastnej inštalácií, tetovať si jednotlivé etapy na telo, baviť seba a aj iných.
V súvislosti s Binderom sa vynára predstava nástenkára, a to v tom najlepšom slova zmysle. O nástenkároch sa možno dočítať mnohé a nie všetko sa v tejto súvislosti hodí, každopádne definícia, že "nástenkár chápe dôležitosť obrazov, preto ich kombinácie cizeluje už od detstva a svet vidí cez obrazy, ktorými sa veľa krát živí" je v jeho prípade namieste (podľa Zoologie opomíjených nestvůr proti své vůli. Nový Jičín 1999). Tiež, ako to býva ich obecným zvykom, má rád svetlo, ktoré dokáže obrazy tvoriť ale aj tmu, pretože si v nej môže obrazy predstavovať. Všeobecné povedomie o nástenkároch narúša impulzívnym správaním, ktoré má vždy základ vo videnom a veľmi často aj v prežitom. Z uvedeného možno vyvodiť, že napriek istému anarchizmu, neusporiadanosti, vrstveniu, vŕšeniu vecí a významov byť nástenkárom Binderom znamená myslieť to vážne, aj keď na vás žmurká.
Podobne je to aj s výstavou "denné menu" pre galériu Linea, ktorá je koncipovaná pre konkrétne miesto a aj konkrétnych galeristov/zberateľov/mil ovníkov umenia. Binder veľmi priamo reaguje na výstavný priestor - v skutočnosti bufet väčšieho podniku. Tento fakt ani v najmenšom neskrýva, nehrá sa na to, že by bol v galérii, naopak realita bufetu a realita výstavy sú dve témy, ktoré spletá dohromady, spochybňuje, potvrdzuje, zahmlieva a pretvára. Na jednej strane sa chce vysporiadať s existujúcim priestorom a jeho účelom a zároveň "skúma̶ ; ; 0; ako možno k tejto funkcii priradiť výstavu. Preto na jednej strane vytvára objekty a kresby - denné menu, ktoré komentujú realitu bufetu a na strane druhej ponúka už hotové diela, ktoré precízne vyberá a inštaluje ako high art na dostupné kamenné steny (fotografie mravcov, vitríny so špakmi motýľmi). Výsledkom sú minimálne dve roviny výstavy - jedna viditeľná a zjavná a druhá komentujúca a prispôsobená prostrediu (štítky na skrinkách, palma vo vstupe, intervencia na toalete). V galérii Linea Binder urobil dve veci - sparodoval výstavu v bufete a zároveň zrealizoval a zlegitimizoval dobrú výstavu v bufete. Zmenil bufet na výstavný priestor bez toho aby potlačil jeho funkciu, pripojil sa k nej a pracoval súbežne. Ak si to pamätám správne, je prvým výtvarníkom, ktorý sa za mnohoročnú existenciu výstavného programu galérie pracoval s priestorom ako témou a pritom sa aj celkom úspešne vyhol nálepke site specific.

AK