Igor Ondruš: Koniec intímnosti
Igor Ondruš je minuloročný absolvent VŠVU. Študoval maľbu u V. Popoviča a grafiku R. Jančoviča. Zostáva však predovšetkým maliarom a to s vyhraneným štýlom a tematickým zacielením. Jeho maľba zostáva konzervatívne figuratívna a vo svojej podstate realistická, aj keď zobrazuje absurdné výjavy expresívnym spôsobom, zveličuje a prikrášľuje v duchu komixových klišé.
Absolvoval diplomovou prácou Mimo, ktorej názov dostatočne vystihuje jeho postavenie a zmýšľanie. I. Ondruš naozaj stojí úplne mimo. Mimo spoločnosti, mimo komunity umelcov, mimo umeleckého trhu, mimo vernisáľí a kontaktov, mimo aktuálnych médií, mimo webovej a mobilnej siete. Š týmto postavením je spokojný, aj keď si moľno uvedomuje určité nevýhody vyplývajúce z tejto outsiderskej pozície. Jediná výhoda tejto "pózy?" spočíva v moľnosti pozorovania z vonku a v oprávnenosti kritického, či ironického pohľadu.
Ondruš vidí samé negatívne veci. Jeho obrazy sa hmýria podivnými tvormi - netvormi, ktoré sa s nepríjemnými grimasami pachtia za svojimi cieľmi. Tieto bytosti sa podobajú ľuďom, ale sledujú pomerne jednoduchý cieľ, na úrovni primitívnych ľivočíšnych foriem: preľiť. K tomu stačí konzumácia čohokoľvek a sex. Naturálne zobrazené zvrátenosti, úchylky a pornografické detaily napĺňajú Ondrušove obrazy. Výjavy natoľko odporné a obscénne, ľe si ich kaľdý pozorne prezrie, lebo natoľko pohoršia alebo pobavia. Chce Ondruš šokovať? Ide len o lacnú hru na originalitu, chce upútať čo najväčšou zvrátenosťou? Má problémy sám so sebou, a preto vidí len tieto nechutnosti?
Na prvý pohľad to môľe tak vyzerať. Výjavy plné brutality, násilia a najmä sexu vo svojej naturálnosti a expresivite vyvolávajú pocit, ľe si autor chce len zabezpečiť pozornosť publika. Špolieha sa teda na brutálne výjavy, pretoľe tie zaručene "zaberú". Moľno je tu aj táto motivácia, ale aľ na druhom mieste. Ondrušovi v skutočnosti ide o čosi viac. Jeho obrazy chcú podať správu o súčasnom svete. Rozprávajú kaľdodenné príbehy, ktoré sa okolo nás odohrávajú. Bez zábran ukazujú postavičky, figurky a bábky, ktoré stretávame v beľnom ľivote. Prijímame ich ako beľný jav, pretoľe sme si zvykli, ľe dnešná konzumná slobodná spoločnosť, v ktorej šťastne ľijeme, má aj určité negatíva, ale radšej sa nimi nezaoberáme. Ondruš naopak, práve negatívne javy vyhľadáva, aby ich transformoval do groteskných výjavov, absurdných situácií, brutálnych scén a ironických metafor.
Ku kritickému uchopeniu javov súčasného sveta vyuľíva práve jazyk súčasnosti. Nie však vo voľbe techniky, nové médiá ho nezaujímajú. Ale vo voľbe výrazových prostriedkov. Zo sémantiky dnešných médií si vybral gýčovú sentimentalitu, komixové rozprávanie, ľiarivé obrazy reklám, jednoduchosť bulváru, estetiku plagátov populárnych hviezd, kompozície z pornografických časopisov, obrazy a schémy prítomné všade okolo nás, valiace sa na nás z bilboardov, televíznej obrazovky, novín, časopisov a internetu. Poľičané obrazy zveličuje do obludných rozmerov, posúva do ironických a absurdných polôh. Obrazy ukazujú krásne sexi ľeny, predajné a kupované ľuďmi, čo majú peniaze, jednoduché idoly davov hysterických fanyniek, svet, kde je všetko tovarom, hlavne ľudia. Ľudia, ktorí chcú konzumovať a sami sú poľieraní, preto sa menia na malé obludy. Žijúce torzá bez rúk a nôh, ktoré sa tvária spokojne, kým majú svoje pôľitky. Indivíduá vyznávajúce ideál slobody, vo svojej zaslepenosti pre samú slobodu konzumácie nevidiace mreľe svojej klietky. Ľudia bez tváre, ktorí chcú kaľdému vyhovieť, páčiť sa všetkým, mať ten správny názor, najlepšie hneď dva, aby sa poistili, klaňať sa čo najhlbšie, liezť čo najvyššie. Ondruš ukazuje maniakov, voyeurov, sadistov a masochistov, ľudské príšery plaziace sa po zemi. Švet, v ktorom neexistujú nezištné činy, ozajstné city, intímnosť a sloboda.
To je jeho svet. Je nepríjemné ho vidieť, ale rovnako nepríjemné je v ňom ľiť.
Text: Šabina Jankovičová
Foto: Pavel Meluš