Juraj Meliš - Z ateliéru

O máloktorom umelcovi možno bez námietok a tieňa pochybností povedať, že jeho dielo sa nepodobá na nič okolo seba, že jeho vizuálny svet je pôvodný a pritom jasne rozpoznateľný. O Jurajovi Melišovi (nar. 1942 v Nových Zámkoch) to platí bezo zvyšku. Za viac ako štyri desaťročia, počas ktorých sa venoval sochárstvu, sa stal jednou z najosobitejších postáv výtvarnej scény na Slovensku: umelcom naliehavej etickej výzvy, ale hlavne autorom osobitého, novátorského a anti-tradičného sochárskeho videnia. Uvzato a tvrdohlavo, s totálnym osobným nasadením, s neobyčajnou vnútornou vášňou a naliehavosťou vytrvalo kráčal za svojim cieľom - nájsť a vyjadriť svoje miesto v umení a čase, ktorý žil.
Zbierke Linea sa podarilo vybudovať bezprecedentnú kolekciu diel umelca, jej časti boli prezentované už na niekoľkých výstavách (na prelome rokov 2003/2004 to boli Reliéfy, na prelome rokov 2010/2011 Kresby 1969 - 1975). Prítomná prezentácia je výberom z najnovšej akvizície diel Juraja Meliša priamo z ateliéru, zameranej na kresby a koláže z raného obdobia tvorby. Sám autor si kresbu ako výtvarnú disciplínu vždy mimoriadne vážil. Vzťah ku kresbe ako k niečomu elementárnemu, podstatnému, výtvarne rudimentárnemu, kde nemožno klamať a podvádzať, k nemu prešiel od jeho pedagóga, prof. Jozefa Kostku, v ktorého ateliéri študoval na VŠVU (neobyčajne si cenil jeho kresliarske dielo, najmä z obdobia 60. rokov). Dlho svoje kresby nezverejňoval, resp. iba čiastočne, na početných výstavách, ktoré hodnotili jeho dielo dával prednosť skôr sochám, inštaláciám, aktuálnej tvorbe, teda tomu, čo pokladal vo svojej tvorbe za najdôležitejšie. Čas jeho kresieb, hoci neskôr, ale predsa, prišiel (roku 2011 ich ukázala tiež výstava Ad fontes - K prameňom v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a niektoré ďalšie), aj preto, že ide o materiál mimoriadnej výtvarnej sily a autentickosti. Kresbe sa venoval cyklicky, po celý život, najmä však v obdobiach, keď nemohol robiť sochy, a tak sa jeho kresliarske diela stávali svojským denníkom nielen budúcich sochárskych konceptov a riešení, ale hlavne jeho myšlienok a prežívaní, dokladom tvorivého uvažovania v tom ktorom čase.
Genézu tvorby Juraja Meliša výrazne poznačila spoločensky pohnutá atmosféra prelomu 60. a 70. rokov 20. storočia po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, plná občianskych dezilúzií a sklamaní. Táto "nadutá a schematická doba" viedla autora k tomu, aby bol - ako sám hovoril - "sám so sebou načisto". Takmer od začiatku mali Melišove kresby priamy občiansky rozmer, vyznačovali sa adresným vyjadrovaním, neboli v nich žiadne vynútené mimikry, či prispôsobovanie sa. Najväčšia časť veľkoformátových kresieb prezentovaných na výstave súvisí s inštaláciou Prostredie II. - Les života (1970 - 1971), ktorú komponoval ako zdanlivo skutočnú ekologickú víziu budúcnosti, - sochárske- múzeum zranenej a zničenej prírody a jej elementov. Kresby vznikali pravdepodobne paralelne s rodiacim sa sochárskym zámerom (všetky sú datované rokom 1970). Charakterizuje ich úderná lineárna kresba, farebnými pastelkami kolorované plochy, odvážna ikonografia - neraz absurdná situačná hra s obľúbenými a už vtedy frekventovanými motívmi. Hlavným hrdinom je jeleň s modrým parožím, často -pózujúci - pred streleckým terčom s hamletovskou otázkou "to be or not to be"... štvrtený "pílou doby", sú tu obetované vtáky, zamrežované ryby... modré parohy sú takmer všadeprítomným atribútom, objavujú sa aj na listoch, ktoré sú ironickými komentármi budúceho vlastného - sochárskeho - povolania a údelu, v ktorom nie je celkom jasné či sochár bude sekať trpaslíkov alebo pomníky vznešeným ideálom... Nepodarilo sa realizovať ani zamýšľané prostredie Vodné pólo (1972), Meliš ako aktívny športovec sníval o olympiáde, náhradou za nesplnený sen sa mohol stať nový projekt, z ktorého však ostalo len torzo a niekoľko - športových - kresieb.
Postupujúca normalizácia priniesla - pritvrdenie - hry, vtedy v Melišovej tvorbe zaujala dôležité miesto vizuálna - obrazová a textová poézia. V sérii prác na papieri Koláže (Kalendáre, 1972 - 1975) originálne prepojil dva prvky - cudziu predlohu, náhodne nájdené kalendárové listy, so smelým, výtvarne sceľujúcim gestom. Naplno tu rozvinul svoju schopnosť vytvárať absurdné vizuálne a textové metafory, ktorými ako človek spoločenský potreboval - glosovať - nielen vlastné pocity, ale aj život okolo cez - veľké - a - večné - témy dejín umenia. Aj tu sa prezentovaná kolekcia sústredila na doteraz nepublikované a menej známe diela. Niekedy stačil celkom malý zásah do obrazového podkladu, text vysádzaný detskou tlačiarničkou, kresba tušom, inokedy zas podklad dotvorený klasickou technikou koláže, skladaním a vlepovaním výstrižkov, aby vznikli naoko humorné, ale v každom prípade odvážne -socartové - vizuálne hry. Meliš vždy myslel pojmovo v útočných a vo svojej nezakrytej absurdite zrozumiteľných obrazoch. Príznačne o tom vypovedalo jeho neskoršie vyznanie: "Chcem naliehať, aby sa zásadné pravdy vyslovovali holou vetou." Potvrdzovalo nielen myšlienkovú, ale aj výtvarnú úsečnosť, dôraznosť, rozhodnosť, priam osudovú nástojčivosť jeho prejavu. Medzi takéto "holé vety" patrili spojenia Help a Idea, s ktorých sa neskôr vyvinula celá séria skutočných a virtuálnych diel, ktoré začal šíriť prostredníctvom tlačí zoradených do albumov (Modrý album s projektom HELP, 1975 - 1978; projektu IDEA bol venovaný album Ideoteka humanitatis, 1976 - 1978 a ďalšie), ako vznikali, ukazujú originálne autorské podklady zaradené na našu výstavu.
Pred niekoľkými rokmi Juraj Meliš v úvode svojho katalógu výstavy v Galérii Linea (2010) vyjadril pochybnosť, či nebudú vyše štyridsať rokov staré diela "znehodnotené krutou relativizáciu plynúceho času"... prítomná výstava znovu dosvedčila skutočnosť: napriek tomu, že čas kruto plynie pre všetkých nás, Melišových diel sa toto plynutie, ani žiadna relativizácia, našťastie, nedotýka...

Katarína Bajcurová