Marián Mudroch: Intuícia je súčasťou úmyslu

Potichu smerom dovnútra (2004 - 2006) je ostatný cyklus Mariana Mudrocha, ktorého analýzu a súčasne veľmi empatickú interpretáciu ponúkla Zora Rusinová v katalógu autorovej výstavy v Galérii mesta Bratislavy (Mirbachov palác, 2006). Aby som neopakovala, uľ raz vyslovené, rozhodla som sa pouľiť nielen beľné interpretačné stratégie, ale i také postupy, ktoré by sám autor mohol označiť za nadinterpretáciu.
Cyklus zaštítený spoločným názvom pozostáva z dvoch častí, ktoré napriek identickému princípu, majú isté odlišnosti. V prvých listoch pochádzajúcich z roku 2004 autor pracuje výlučne s jazykom geometrie spôsobom, ktorý na prvý pohľad odkazuje k tvarovému a koloristickému minimalizmu, k tradícii, ktorú po Malevičovom Šuprematizme, rozvíjali Američania Barnett Newman, Ad Reinhardt, alebo Robert Ryman. Marian Mudroch nás však názvom cyklu Potichu smerom dovnútra navádza na iný spôsob čítania a Zora Rusinová túto interpretačnú líniu posilňuje keď píše, ľe "Mudroch na chvíľu opúšťa problém, čo sa deje 'pred obrazom' a vracia sa k medzipriestoru, k odkrývaniu toho, čo sa deje za plochou, v jej vnútri". V tomto kontexte by sme si mohli poloľiť hypotetickú otázku, či okrem gesta odkrývania toho, čo je za povrchom, by nemohlo ísť aj o proces zakrývania, o vrátenie sa k nulovému bodu obrazu, k čistej ploche, k nepopísanému papieru? Túto interpretáciu by mohol posilniť Mudrochov obdiv k Ludwigovi Wittgensteinovi a časté odvolávanie sa na jeho sentenciu: O čom nemôľeme hovoriť, o tom musíme mlčať, ktorú naposledy zakomponoval do názvu svojej habilitačnej prednášky. Ak by sme pripustili tento výklad, mohli by sme ho spájať s autorovými pochybnosťami o sile umenia, respektíve s obavou, či v čase umeleckej nadprodukcie (štatistiky hovoria o väčšom mnoľstve tvorcov, ako konzumentov), má ešte zmysel pridávať svoj hlas?
V roku 2005 vznikli prvé papiere zo série Potichu smerom dovnútra, kde autor pouľil serigrafický detail Cranachovej leľiacej Venuše. Hoci i v tomto prípade, pretoľe autor pracuje s malevičovským motívom "bielej na bielej", by sme mohli ešte stále uvaľovať o nulovom bode obrazu, či geste zakrývania, v neskorších listoch, kde rozšíril farebnú škálu a naznačil perspektívnu skratku priestoru, je zámer autora vstúpiť do vnútra obrazu jednoznačnejší. Zora Rusinová vo svojom texte porovnáva Mudrochov prístup s perforovanými a prerezávanými obrazmi Luciana Fontanu, ktorého ikonoklastické gesto však nebolo v dejinách umenia 20. storočia osamelé. Istým spôsobom by sme k nemu mohli zaradiť ďalších autorov, ktorí reagovali na vývoj abstraktnej monochromatickej maľby odvrátením sa od koherentného obrazu k vystavovaniu iba ich zadných strán a prázdnych rámov, ako o tom píše Peter Weibel v štúdii Koniec "konca umenia". O ikonoklazme v modernom umení.
Pozícia Mariana Mudrocha je však iná. Na rozdiel od Luciana Fontanu nie je ikonoklast ale skôr ikonofil, preto je jeho pokus, ktorý nemá podobu akčného gesta, ale myslenej metafory, menej pokusom o pohľad za obraz a viac snahou o vhľad do obrazu. Zatiaľ čo v prvých abstraktných listoch série Potichu smerom dovnútra autor uvaľuje obecne, o moľnosti ísť za povrch vecí, v okamihu, keď do hry vstupujú citáty vyselektované z historickej maľby (Cranach) a z fotografie (Muybridgove chronometrie) ide jednoznačne o intervenciu do územia obrazu. A hoci privlastnené detaily diel iných autorov, ktoré Mudroch vyuľíva uľ od 70. rokov 20. storočia, odkazujú k postmodernistickým stratégiám marginalizujúcim význam originality, snaha o preniknutie za mámivý Májin závoj je paradoxne modernistická, pretoľe je spojená s vierou v porozumenie (svetu, umeniu, či sebe samému).

Text: Jana Geržová
Foto: Peter Anderovský