Martin Špirec: ParaNormálne aktivity On A Off IV

Martin Špirec
ON a OFF IV / ParaNormálne aktivity

Martin Špirec (absolvent ateliéru prof. Daniela Fischera ±XXI) zastáva v rámci slovenskej umeleckej scény špecifickú pozíciu. Táto špecifickosť vyplýva z viacerých dôvodov, ktoré do značnej miery ovplyvňujú i samotné umelecké smerovanie autora.
Odvtedy, čo sa Martin pohybuje na slovenskej umeleckej scéne aktívne, cielene, systematicky, s trpezlivosťou vedca a zvedavosťou dieťaťa - navzdory rôznym módnym vlnám v umení ako napríklad akcentácia konceptu, prevaha formálne efemérnych diel, "boom" ; maľby, "smrť" ; maľby, miesto-špecifickými danosťami priestorov podmienené diela, intervencie s výrazným znakom radikálneho aktivizmu, reflexia kolektívnej či individuálnej pamäte, gendrové otázky, spoločensky angažované umelecké diela atď. - buduje a cizeluje svoj umelecký program ako po ideovej, tak i formálnej stránke.
Jedným z kľúčových postupov a tém tvorby Martina Špirca je skúmanie banálnych, niekedy nevidených maličkostí, situácií a predmetov každodennej reality, ktoré v duchu Duchampovskej tematizácie hraníc medzi umením a neumením prostredníctvom absurdných intervencií, apropriácií a aranžovania do nových naratívnych ako i formálnych celkov, pozdvihuje do oblasti tzv. vyššieho umenia.
Zároveň nenechávajú jeho pozornosť chladným ani pálčivejšie spoločenské, environmentálne, globálne či politické problémy, ktoré však spracováva svojským spôsobom bez znakov radikálneho aktivizmu, či "nasranosti&qu ot; občana, s častokrát jemu povestnou úsmevnou poetikou.
Zbraň, ktorú používa, a musíme konštatovať, ovláda ju majstrovsky, je humor a irónia, či tak v našej dobe častý, smiech cez slzy. Práve humor, s mnohými jeho nuansami od drastického, cez ironický až po ľudsky láskavý, je dôležitou kategóriou a svojím spôsobom akousi alfou a omegou Špircovho umeleckého prístupu. Jeho kombinácia s referenciami a citáciami obľúbených sci-fi filmov, komiksov, hudobných videoklipov, animovaných seriálov, ikon dnešnej pop kultúry a konzumnej spoločnosti prepojená s reálnymi situáciami a momentmi vytvára nezameniteľnú, eklektickú podobu mnohých Špircových inštalácií, kresieb, malieb, objektov a videí. Príznačnou ukážkou tohoto prístupu je už Špircova diplomová práca s podtitulom Zátišie - akryl na plátne (2007), kde okrem vyššie spomenutých postupov Špirec sleduje i formálne limity, ale i otvorenosť maliarskeho média. Pomocou materializácie roviny plátna vytvára trojrozmerné priestorové objekty vyznačujúce sa vtipnými a ironickými odkazmi na súčasnú globalizovanú spoločnosť. Aspekt úniku z plošného rozmeru maľby reflektuje i jeho najnovšia maliarska skupina troch veľkorozmerných plátien This is the End, FC Roswell a Cross the Road (všetky 2011). Na rozdiel od Zátišia nie je trojica malieb-objektov tvorená aditívnym, zhromažďujúcim procesom, ale uberaním a prenikaním do hĺbky plochy - stáva sa archeologickým prieskumom "útrob" obrazu. Hoci maľby vznikli v jednom časovom období, vyznačujú sa podobnými formálnymi riešeniami a dá sa hovoriť, že Špirec ich koncipoval - z hľadiska jeho tvorivého prístupu a pracovnej metódy - ako jeden cyklus, ide o autonómne a samostatné maľby. Na rozdiel od Zátišia, v ktorom dané situácie boli explicitne vyjadrené a išlo skôr o akési "situačné ilustrácie", v trojici malieb existuje istá tendencia k inotaju a zahmlievaniu, zneisťovaniu diváka a otváraniu referenčného poľa k jeho vlastnej dešifrácii významu a vytváraniu príbehu, ku ktorému mu autor poskytuje len nepatrné vodítka - hlboké šľapaje fantastického zvieraťa, "niečo", pripomínajúce lietajúci tanier, zapichnuté vo futbalovom ihrisku, roztrúsené nábojnice, či hlboko vryté stopy pneumatík... Táto náznakovosť a inotajová reč prostredníctvom fragmentálnych naratívov svedčí o vyzrievaní Špircovho autorského prejavu a jej počiatky sa dajú vysledovať i spätne v jeho starších dielach. Príkladom sú aj Špircove kresby, skice, náčrty jeho ideí a konceptov, v ktorých prostredníctvom jemnej manipulácie konštruuje sériu malých naratívov, ktoré utilizujú a v zásade vychádzajú z osobnej skúsenosti diváka, ako i zo všeobecne platných spoločenských, kultúrnych princípov. Príkladom týchto postupov je i séria kresieb pomocou akrylových fixiek prezentovaná na výstave v Galérii Linea pod názvom JAU, 2011.
Špirec neustále a rád vytvára nové absurdné situácie a príbehy používajúc obyčajné predmety dennej spotreby skúmajúc kauzálne a existenciálne vzťahy a ich vplyvy na naše predkódované vnímanie reality. Špirec je pozorným pozorovateľom a odkrývačom skrytých vzorcov fungovania spoločnosti. Vytvára si nekonečný archív náhodných videozáberov, fotografií - často za použitia "neprofesionáln ej fotografickej techniky", ready-madeov, ktoré ho niečím zaujmú a on ich postprodukčne prinavráti do nových, často absurdných súvislostí so zámerným parodickým aspektom reflektujúcim dianie okolo neho. Táto materiálová základňa s vedome prízvukovanou, nekompromisnou low cost estetikou je východiskom konštruovania jeho významových hier. Špircovým na prvý pohľad veselým, niekedy až komickým realizáciám s typickou DIY estetikou, vždy predchádza dôkladné preskúmanie problematiky a následné koncipovanie diela - proces kreovania zahrňujúci neuveriteľné množstvo štúdií, v ktorých Špirec hľadá to správne riešenie finálneho výstupu. Niekedy dielo zostáva len v náčrtovej rovine rozpracovaného konceptu. Jeho tvorba je nápaditá a vtipná a aj napriek zdanlivej jednoduchosti a akémusi indiferentnému, priam ľahkovážnemu prístupu, dôsledne premyslená. Jednoduchosť a akúsi naivitu jeho výpovedí podčiarkuje i výber častokrát banálneho, všadeprítomného materiálu - papundekel (Pasteboard, 2008-2011), vatové tyčinky do uší (Turzovka, 2005), ventilátory (Boomb, 2010), vedrá, maliarske valčeky (Painterly Techniques, 2009-2011), plávajúca podlaha (Peržan, 2011), neónové lampy (Reservé, 2010), štetce, konáre, slama (Vtáčí vodopád, 2011) atď. Všetky tieto komponenty sú ale majstrovsky, s vysokou dávkou remeselnej zručnosti zhmotnené do komplexného umeleckého diela.
V poslednom období je Špircova tvorba poznačená príklonom k minimalistickejším postupom s využitím materiálových, fyzikálnych vlastností použitých predmetov. Spoločne s Milanom Vagačom vytvoril sériu dočasných skulptúr, levitujúcich objektov, inštalácií a dokumentačných videí týchto kreatívnych postupov pod názvom Painterly Techniques, (v spolupráci s M. Vagačom v roku 2009/2010), ktoré rozvíja ďalej i sám. Jeho záujem sa v týchto absurdných brikolážových súsošiach pozostávajúcich z vysunovacích maliarskych valčekov, stolov, stoličiek, vedier, banánových šupiek, plechoviek od piva posúva smerom k výskumu vnútorných vzťahov medzi vertikálnym a horizontálnym usporiadaním často nemysliteľných konštrukcií pozostávajúcich z bizarných kombinácií bežných predmetov.
Svetlo a zvuk ako prostriedky modelovania a režírovania priestoru, príbehu, či celkovej atmosféry boli použité v minimalistických site-specific inštaláciách Devätnáste výročie pitia škatuľového mlieka (2010), v sérii videoprojekcií Dioráma, (2011), Boom (2010), Dieroboj (2011), ON and OFF 0.5 in the city (2011). Formálne a technologicky prepracované, na pohľad puristické experimenty s možnosťami svetla, zvuku a mechanického pohybu však v druhej rovine stále nesú parodický a ironický podtext, indikovaný predovšetkým v rovine názvu.
Tvorba Martina Špirca sa poväčšine rozvíja v istých paralelne popri sebe existujúcich cykloch, čo dokumentujú i názvy viacerých výstavných projektov - ON a OFF. Podľa samotného autora názov ON a OFF najlepšie vystihuje jeho pracovný postup od prvotného nápadu, "zapnutia, rozsvietenia sa" - ON, cez proces overovania tejto myšlienky prostredníctvom skíc, jej zhmotňovania do prípravných modelov, vystavenie na výstave, jej ukončenie a presunutie diel do skladu, čím sa ich činnosť končí - OFF.
Na záver nesmieme zabudnúť spomenúť Martina Špirca i ako tvorcu možno prvého slovenského sci-fi filmu Fall of the Heroes (1999), ktorý si vďaka svojmu low-costovému, avšak vysoko invenčnému spracovaniu našiel už mnoho fanúšikov (priznám sa, že i ja som jedným z nich) a musíme konštatovať, že by obstál i v konkurencii veľkorozpočtových filmových snímok ako War of the Worlds, Star Wars atď.
I keď je prínos Martina Špirca do súčasného umeleckého diskurzu na Slovensku nesporný, jeho tvorba bola doposiaľ mimo hlavný záber záujmu kurátorov, čím mu bol doteraz venovaný len skromný počet samostatných výstav. Častokrát sa sama seba pýtam, čo je príčinou tohto opomínania. Možno je to práve humor, ktorý je pre Špirca spôsobom komunikácie, sprostredkovania vedenia a zážitku, ktorý mnohých odraďuje, keďže humor nie je práve kategóriou obľúbenou medzi teoretikmi umenia a to častokrát zo strachu, že umenie devalvuje, zjednodušuje či zľahčuje. Humor je však, obzvlášť v dnešnom krízou nasiaknutom svete, dôležitým katalyzátorom schopným posunúť vnímanie a chápanie umenia i smerom k laickému divákovi. Martin Špirec je preto akýmsi mediátorom, osvetovým pracovníkom prinavracajúcim vysoké umenie, prostredníctvom jednoduchého a zrozumiteľného, avšak myšlienku neopomínajúceho spôsobu späť k bežnému recipientovi umenia.

Katarína Slaninová