Milan Adamčiak: OTVORENÉ DIELA
Na začiatku samo- a seba- hľadania Milana Adamčiaka bola "nevedomosť, bezočivosť a túžba po poznaní". Ako študent konzervatória v Žiline si svojvoľne predlžuje zájazd na Varšavskú jeseň (1964), zoznamuje sa s novou hudbou a v kontexte uvoľňujúcej sa atmosféry v umení sa necháva viesť líniou poznávania o experimentálnej poézii, happeningoch, o hnutí Fluxus, z rádia začuje vysielanie o návšteve Johna Cagea v Prahe. Mladému neúnavnému hľadačovi, polyhistoricky a polymúzicky, resp. intermediálne orientovanému tvorcovi toto poznávanie otvára cestu, z ktorej ho už nič nezvedie. Začína robiť prvé abstraktné kresby určené na akustické dekódovanie. Je mu jedno, či sa to deje v predstave, mysli alebo aj reálne. Nepotrebuje klasických interpretov, aby potvrdil interpretovateľnosť svojej kresby ako formy vizualizácie hudby, pretože zahrať sa to dá, ak to zahrá čo i len jeden človek. A on sám ním predsa je. Realizuje rôzne "rebélie"
220; alebo akčné komentovania bežných situácií v reálnom prostredí a je si vedomý umeleckého odkazu svojho počínania. Nasledujú akcie, inštrukcie, koláže, experimentálna poézia, vizuálne básne, fónická - zvuková poézia, konceptuálne texty, pečiatkové básne, partitúry, intenciogramy, kresby k akustickej interpretácii (grafické partitúry), akustické knihy, autorské knihy experimentálnej poézie a pod. V Ružomberku sa zoznamuje s Robom Cyprichom a ich priateľstvo potvrdzuje tým, že s hrdosťou sa stáva jeho krstným otcom, spolu s Jozefom Revallom neskôr zakladajú Ensamble comp. a realizujú 1. večer novej hudby (1969) a Vodnú hudbu (1970). Keďže Cyprich ovláda angličtinu a francúzštinu a Milan ruštinu a nemčinu, začínajú si dopisovať so svetovými umelcami nevynímajúc Maxa Benseho, Marschalla McLuhana, Karlheinza Stockhausena, Dicka Higginsa a neskôr aj Josepha Beuysa a mnohých iných. Rozposielajú svoje diela a stávajú sa súčasťou veľmi aktívneho medzinárodného diania už koncom 60. rokov, stávajú sa najmladšími medzi slovenskou neoavantgardou a zúčastňujú sa dnes už legendárneho 1. otvoreného ateliéru Rudolfa Sikoru. Ešte predtým sa však spoznávajú s Alexom Mlynárčikom a zúčastňujú sa jeho akcií (Trenie a Festival snehu - prvá interpretácia vo výtvarnom umení). Adamčiak sprostredkovane participuje aj na Mlynárčikovej akcii Evina svadba (1972), na ktorej sa osobne nezúčastnil, avšak pre novomanželov vytvoril erbovú listinu, ktorá svojou mierou parciálne inšpirovala Alexa Mlynárčika a Radislava Matuštíka k projektu Argílie.Milan Adamčiak svoj občiansky postoj v zlomových časoch vyjadril svojou účasťou na vyhlásenej hladovke za Jana Palacha vo vestibule Univerzity Komenského v Bratislave, ktorej sa zúčastnilo 19 študentov.
V 70. a 80. rokoch sa postupne vytráca z výstavných projektov, na čo mala vplyv aj vtedajšia situácia normalizácie. Naplno sa venuje muzikológii a dielu Vasilija Kandinského na SAV. V tom čase sa viac zbližuje s Júliusom Kollerom, ktorý ho pozýva na ním organizované stretnutia neprofesionálnych, amatérskych umelcov, prijíma účasť na troch letných sympóziách Júliusa Kollera a vystavuje ako amatérsky výtvarník. Bolo to v období, kedy akademickí maliari nemohli oficiálne vystavovať, ale ich práce sa dali vidieť na prehliadkach amatérskej fotografie, čím vznikla silná generácia slovenskej konceptuálnej fotografie, ktorá výrazne zasiahla do dejín československej fotografie. Jeho profesionálna muzikologická kariéra vrcholí prácou pre elektroakustické štúdio, sprevádza Oliviera Messiena na návšteve v Bratislave (1988) a zúčastňuje sa konferencie o Leošovi Janáčkovi v Saint Luis (USA, 1988).Po verejne neaktívnom období na umeleckej scéne Milan Adamčiak v roku 1987 spoznáva mladú generáciu autodidaktov - amatérov, teda komunitu fanúšikov súčasnej hudby, ktorí sa vygenerovali ako substitúcia hudobného "dianiaR 20; v informačnom vákuu. Na druhej strane spoznáva aj študentov VŠMU, ktorým s Iljom Zelienkom predostrú možnosť založiť Večery novej hudby a súbor Veni. K zjednoteniu týchto dvoch prúdov dochádza pri príležitosti filmového portrétu Milana Adamčiaka od Samuela Ivašku a neskôr aj na platforme Adamčiakovho Transmusic comp. (TMC, 1989) a SNEH-u Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu, ktorú spolu s ním zakladajú Peter Machajdík a Michal Murin (1990). Od roku 1987 sa aktivizuje aj v alternatívnom undergroundovom prostredí Bratislavy, kde resuscituje idey 60. rokov v zmenenom prostredí, na výtvarnú scénu sa vracia na festivale v Nových Zámkoch (1988, 1989), na legendárnej výstave Suterén (1989), s TMC realizuje množstvo koncertov a vernisážových performancií, kde prezentuje svoju kolekciu "home made" akustických objektov. V tomto období prispieva zhodou náhod k pozvaniu Johna Cagea do Bratislavy, kde mu v SNG pripravuje výstavu jeho partitúr (1992). Následne John Cage pozýva na festival do Perugie Milana Adamčiaka ako jedného z interpretov svojich skladieb. Milan Adamčiak je často označovaný za cageiána, cageológa, ale sám sa tak necíti, keďže, ako vravieva, s jeho dielom sa oboznámil len epizódne a paberkovo a trochu viac až po ich spoločnom stretnutí. Proste, len mu bol blízky a rozumel mu. Ako dôsledok komunikácie s Cageom je tiež pozvaný na Gustav Mahler Musikwochen 2008 v talianskom Dobbiaco, kde sa zúčastňuje realizácie svojej skladby podľa verbálnej- -orálnej partitúry s názvom GENUG.Obdobie od polovice deväťdesiatych rokov prežíva Milan Adamčiak v umeleckej aj spoločenskej rezignácii a zápasí s málo optimistickým slovenským prostredím, často opúšťa Bratislavu v nepravidelných intervaloch, niekedy aj na niekoľko rokov. Definitívne tak urobil až v r. 2005, kedy sa presťahoval do dedinky neďaleko Banskej Štiavnice. Napriek jeho osobnej rezignácii je jeho tvorba sledovaná a prezentovaná na tzv. rekapitulačných resp. dekadických výstavách v SNG (Šesťdesiate, Sedemdesiate, Osemdesiate roky, Umenie akcie 1965 -89, 20. storočie), čím ho zaradili, ako intermediálneho umelca, do kontextu slovenského výtvarného umenia. V poslednej dobe zažíva Adamčiak druhý comeback, je uvedený na Pražskom bienále 3, o jeho diela prejavujú nebývalý záujem zberatelia v zahraničí (Česko a Nemecko) a aukčné domy pravidelne ponúkajú jeho diela. Z posledných Adamčiakových prezentácií stojí za pozornosť jeho účasť na maratóne rozhovorov, ktoré moderoval Hans Ulrich Obrist pri príležitosti medzinárodnej konferencie o diele Júliusa Kollera v SNG, ako aj jeho samostatná výstava v priestoroch Tranzit-dielne v Bratislave.Koncepcia výstavy diel Milana Adamčiaka zo zbierky Galérie LINEA zohľadňuje rôznosť autorových tém a prezentuje výhradne autorove práce na papieri. V niektorých partitúrach sa venuje čiaram, líniám, horizontálam, prichádza s riešeniami ich vzťahov, niekedy je kontinuum prerušené, zlomené, niekedy vizualizuje poetickosť (Prerušená pieseň, Brázdy).
V kontrapunkte k líniovým partitúram sú také, ktorých témou je cirkulácia, dynamická rotácia a partitúry s možnosťou ich otáčania podľa intervencie interpretov. Ďalšie partitúry, ktoré ukazujú inú Adamčiakovu tvorivú metódu, vznikajú abstrakciou reálneho obrazu, je tu vidieť výrazný vplyv Kandinského. Pri tvorbe partitúr sa necháva inšpirovať kumuláciami tieňov, ktoré zrakom odchytí v prírode, napr. všíma si siluety alebo tiene na horskom masíve. Usporiadanie elementov, ktoré ho v prírode zaujmú, sú po abstrahovaní a usadení ich do súvzťažností podkladom pre ďalší tvorivý prístup interpreta, ktorý len s obtiažou dešifruje poetickú inšpiráciu. Samostatnou časťou sú prezentované partitúry, ktorých témou je prázdno, mlčanie, ticho, meditovanie, kontemplácia a nepriamo odkazujú k dielam Johna Cagea 4'33' ' (1952) resp. 0'00' ticha (1962). Kumulované prázdna v partitúrach sú však otvorené diela. Ponúkajú aktívny prístup diváka k dielu, ale aj vstup do diela, pričom si divák "hudbu̶ ; ; ; 0; môže len myslieť a predstavovať. Prázdno je aj v sieti línií, aj na komponovaných ostrovných plochách (Archypel), aj v komixových bublinách, kde absentuje text, resp. kde je zdôraznené prázdno, mlčanie, ticho, pauza pri rozhovore, ale je to aj o absolútnej absencii zvuku a hudby. Partitúra je tak nositeľom mnohovýznamovosti prázdna, o ktorom sa oplatí premýšľať.
Pozoruhodnými dielami je cyklus piatich partitúr využívajúcich rozsev semien alebo korenín na notovú osnovu pracujúci s princípom náhody. Zvuk vzniká drvením korenín či semien, ich rozpučením sa na jednej strane partitúra ničí, na druhej strane sa však partitúre dostane satisfakcie jej realizáciou (Crushed music - Rozmliaždená hudba). Adamčiak má rád kumulácie. Ako fajčiar kumuloval obaly aj popol z vyfajčených cigariet, staré kartónové železničné cestovné lístky, poštové obálky a takmer zo všetkého vytvára objekty a plochy, do ktorých vkladá systém, temporalitu aj potenciálnu zvukovú interpretáciu (Largo). Na Adamčiakove partitúry sa dobre pozerá a v prípade ich interpretácie je potrebné také uvoľnenie mysle, akým disponuje autor partitúr, ktorý s obľubou inštruuje vetou "nič nie je nemožné a všetko je inak". Veľkou časťou svojej tvorby sa Adamčiak venuje experimentálnej poézii, a preto je príhodné si pripomenúť jeho tzv. pečiatkové básne (EGG, The Planete, Orbis), kde hlavným nositeľom poézie je vizualita a intelektuálna šifra, skrat, novodobé satori. Inokedy používa pečiatku na záznam reálneho hudobného zážitku (Minimusica), ustupuje od textu a používa jediné písmeno pečiatkovej tlačiarničky, ktorým papier pečiatkuje v rytme hudby, ktorú počúva, resp. ktorú si predstavuje. Vo svojej poézii sa venuje aj posolstvám a vizualizáciou strojopisného písania rozširuje pocit z napísaného textu (Crime, Pace?-Paix?-Peace?-Peax?) . Jednou z nejexpresívnejších výpovedí je vizuálna báseň s textom usporiadaným do zobrazenia obesenca na šibenici (Vertikála spojená s horizontálou pôsobí takmer dramaticky, 1968). Výstava ponúka aj tri konceptuálne projekty, návody na interpretovanie, resp. vytvorenie si vlastného diela podľa Adamčiakových inštrukcií, ktorých témou sú vizuálne vzorce, kompozície línií alebo vizualizácie mysleného zvuku (Dvojité variácie pre mňa). Týmito inštrukciami Adamčiak narúšal priebeh školení VUML, ktoré v roku 1978 povinne navštevoval spolu s Júliusom Kollerom a Robertom Cyprichom a ktorí na jeho inštrukcie reagovali. Každý držiteľ tohto katalógu si môže takéto interaktívne dielo aj sám realizovať, čím sa naplní Adamčiakovo otvorené dielo pre akéhokoľvek diváka.
V 70. a 80. rokoch sa postupne vytráca z výstavných projektov, na čo mala vplyv aj vtedajšia situácia normalizácie. Naplno sa venuje muzikológii a dielu Vasilija Kandinského na SAV. V tom čase sa viac zbližuje s Júliusom Kollerom, ktorý ho pozýva na ním organizované stretnutia neprofesionálnych, amatérskych umelcov, prijíma účasť na troch letných sympóziách Júliusa Kollera a vystavuje ako amatérsky výtvarník. Bolo to v období, kedy akademickí maliari nemohli oficiálne vystavovať, ale ich práce sa dali vidieť na prehliadkach amatérskej fotografie, čím vznikla silná generácia slovenskej konceptuálnej fotografie, ktorá výrazne zasiahla do dejín československej fotografie. Jeho profesionálna muzikologická kariéra vrcholí prácou pre elektroakustické štúdio, sprevádza Oliviera Messiena na návšteve v Bratislave (1988) a zúčastňuje sa konferencie o Leošovi Janáčkovi v Saint Luis (USA, 1988).Po verejne neaktívnom období na umeleckej scéne Milan Adamčiak v roku 1987 spoznáva mladú generáciu autodidaktov - amatérov, teda komunitu fanúšikov súčasnej hudby, ktorí sa vygenerovali ako substitúcia hudobného "dianiaR 20; v informačnom vákuu. Na druhej strane spoznáva aj študentov VŠMU, ktorým s Iljom Zelienkom predostrú možnosť založiť Večery novej hudby a súbor Veni. K zjednoteniu týchto dvoch prúdov dochádza pri príležitosti filmového portrétu Milana Adamčiaka od Samuela Ivašku a neskôr aj na platforme Adamčiakovho Transmusic comp. (TMC, 1989) a SNEH-u Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu, ktorú spolu s ním zakladajú Peter Machajdík a Michal Murin (1990). Od roku 1987 sa aktivizuje aj v alternatívnom undergroundovom prostredí Bratislavy, kde resuscituje idey 60. rokov v zmenenom prostredí, na výtvarnú scénu sa vracia na festivale v Nových Zámkoch (1988, 1989), na legendárnej výstave Suterén (1989), s TMC realizuje množstvo koncertov a vernisážových performancií, kde prezentuje svoju kolekciu "home made" akustických objektov. V tomto období prispieva zhodou náhod k pozvaniu Johna Cagea do Bratislavy, kde mu v SNG pripravuje výstavu jeho partitúr (1992). Následne John Cage pozýva na festival do Perugie Milana Adamčiaka ako jedného z interpretov svojich skladieb. Milan Adamčiak je často označovaný za cageiána, cageológa, ale sám sa tak necíti, keďže, ako vravieva, s jeho dielom sa oboznámil len epizódne a paberkovo a trochu viac až po ich spoločnom stretnutí. Proste, len mu bol blízky a rozumel mu. Ako dôsledok komunikácie s Cageom je tiež pozvaný na Gustav Mahler Musikwochen 2008 v talianskom Dobbiaco, kde sa zúčastňuje realizácie svojej skladby podľa verbálnej- -orálnej partitúry s názvom GENUG.Obdobie od polovice deväťdesiatych rokov prežíva Milan Adamčiak v umeleckej aj spoločenskej rezignácii a zápasí s málo optimistickým slovenským prostredím, často opúšťa Bratislavu v nepravidelných intervaloch, niekedy aj na niekoľko rokov. Definitívne tak urobil až v r. 2005, kedy sa presťahoval do dedinky neďaleko Banskej Štiavnice. Napriek jeho osobnej rezignácii je jeho tvorba sledovaná a prezentovaná na tzv. rekapitulačných resp. dekadických výstavách v SNG (Šesťdesiate, Sedemdesiate, Osemdesiate roky, Umenie akcie 1965 -89, 20. storočie), čím ho zaradili, ako intermediálneho umelca, do kontextu slovenského výtvarného umenia. V poslednej dobe zažíva Adamčiak druhý comeback, je uvedený na Pražskom bienále 3, o jeho diela prejavujú nebývalý záujem zberatelia v zahraničí (Česko a Nemecko) a aukčné domy pravidelne ponúkajú jeho diela. Z posledných Adamčiakových prezentácií stojí za pozornosť jeho účasť na maratóne rozhovorov, ktoré moderoval Hans Ulrich Obrist pri príležitosti medzinárodnej konferencie o diele Júliusa Kollera v SNG, ako aj jeho samostatná výstava v priestoroch Tranzit-dielne v Bratislave.Koncepcia výstavy diel Milana Adamčiaka zo zbierky Galérie LINEA zohľadňuje rôznosť autorových tém a prezentuje výhradne autorove práce na papieri. V niektorých partitúrach sa venuje čiaram, líniám, horizontálam, prichádza s riešeniami ich vzťahov, niekedy je kontinuum prerušené, zlomené, niekedy vizualizuje poetickosť (Prerušená pieseň, Brázdy).
V kontrapunkte k líniovým partitúram sú také, ktorých témou je cirkulácia, dynamická rotácia a partitúry s možnosťou ich otáčania podľa intervencie interpretov. Ďalšie partitúry, ktoré ukazujú inú Adamčiakovu tvorivú metódu, vznikajú abstrakciou reálneho obrazu, je tu vidieť výrazný vplyv Kandinského. Pri tvorbe partitúr sa necháva inšpirovať kumuláciami tieňov, ktoré zrakom odchytí v prírode, napr. všíma si siluety alebo tiene na horskom masíve. Usporiadanie elementov, ktoré ho v prírode zaujmú, sú po abstrahovaní a usadení ich do súvzťažností podkladom pre ďalší tvorivý prístup interpreta, ktorý len s obtiažou dešifruje poetickú inšpiráciu. Samostatnou časťou sú prezentované partitúry, ktorých témou je prázdno, mlčanie, ticho, meditovanie, kontemplácia a nepriamo odkazujú k dielam Johna Cagea 4'33' ' (1952) resp. 0'00' ticha (1962). Kumulované prázdna v partitúrach sú však otvorené diela. Ponúkajú aktívny prístup diváka k dielu, ale aj vstup do diela, pričom si divák "hudbu̶ ; ; ; 0; môže len myslieť a predstavovať. Prázdno je aj v sieti línií, aj na komponovaných ostrovných plochách (Archypel), aj v komixových bublinách, kde absentuje text, resp. kde je zdôraznené prázdno, mlčanie, ticho, pauza pri rozhovore, ale je to aj o absolútnej absencii zvuku a hudby. Partitúra je tak nositeľom mnohovýznamovosti prázdna, o ktorom sa oplatí premýšľať.
Pozoruhodnými dielami je cyklus piatich partitúr využívajúcich rozsev semien alebo korenín na notovú osnovu pracujúci s princípom náhody. Zvuk vzniká drvením korenín či semien, ich rozpučením sa na jednej strane partitúra ničí, na druhej strane sa však partitúre dostane satisfakcie jej realizáciou (Crushed music - Rozmliaždená hudba). Adamčiak má rád kumulácie. Ako fajčiar kumuloval obaly aj popol z vyfajčených cigariet, staré kartónové železničné cestovné lístky, poštové obálky a takmer zo všetkého vytvára objekty a plochy, do ktorých vkladá systém, temporalitu aj potenciálnu zvukovú interpretáciu (Largo). Na Adamčiakove partitúry sa dobre pozerá a v prípade ich interpretácie je potrebné také uvoľnenie mysle, akým disponuje autor partitúr, ktorý s obľubou inštruuje vetou "nič nie je nemožné a všetko je inak". Veľkou časťou svojej tvorby sa Adamčiak venuje experimentálnej poézii, a preto je príhodné si pripomenúť jeho tzv. pečiatkové básne (EGG, The Planete, Orbis), kde hlavným nositeľom poézie je vizualita a intelektuálna šifra, skrat, novodobé satori. Inokedy používa pečiatku na záznam reálneho hudobného zážitku (Minimusica), ustupuje od textu a používa jediné písmeno pečiatkovej tlačiarničky, ktorým papier pečiatkuje v rytme hudby, ktorú počúva, resp. ktorú si predstavuje. Vo svojej poézii sa venuje aj posolstvám a vizualizáciou strojopisného písania rozširuje pocit z napísaného textu (Crime, Pace?-Paix?-Peace?-Peax?) . Jednou z nejexpresívnejších výpovedí je vizuálna báseň s textom usporiadaným do zobrazenia obesenca na šibenici (Vertikála spojená s horizontálou pôsobí takmer dramaticky, 1968). Výstava ponúka aj tri konceptuálne projekty, návody na interpretovanie, resp. vytvorenie si vlastného diela podľa Adamčiakových inštrukcií, ktorých témou sú vizuálne vzorce, kompozície línií alebo vizualizácie mysleného zvuku (Dvojité variácie pre mňa). Týmito inštrukciami Adamčiak narúšal priebeh školení VUML, ktoré v roku 1978 povinne navštevoval spolu s Júliusom Kollerom a Robertom Cyprichom a ktorí na jeho inštrukcie reagovali. Každý držiteľ tohto katalógu si môže takéto interaktívne dielo aj sám realizovať, čím sa naplní Adamčiakovo otvorené dielo pre akéhokoľvek diváka.
Michal Murín