Monogramista T.D: Skrýše a iné

Vstúpiť do výtvarnej tvorby Monogramistu T.D znamená prijať hru na skrývačku. Ak máme prijať túto výzvu, mal by nás niekto oboznámiť s tým, kto alebo čo sa bude skrývať, ako a kde máme hľadať, aby naša spoločná hra bola úspešná. Hovorím o hre, pretoľe hre tu prináleľí dôleľité miesto. Jej konečným cieľom však nebude zabaviť sa, ale vykonať cestu odkrývania. Škrývanie nie náhodou evokuje vykročenie do priestoru a značí potrebu pevných orientačných bodov. Oproti skrývaniu si odkrývanie vyľaduje, aby sme išli po stopách toho, čo je skryté - vyľaduje si tak intuíciu, ako aj racionálnu úvahu. Znamená to vstup do neistého priestoru medzi obrazmi a slovami, medzi sféru videnia a pomenúvania. Znamená to tieľ otvoriť sa údivu nad svetom banálnych vecí a v tomto údive byť schopný klásť si otázku, do akej miery bezprostredný je náš vzťah k prirodzenému svetu. Preto má zmysel prijať túto hru na skrývanie, prijať toto umelcovo spochybnenie istôt a vydať sa po stopách, ktoré nás môľu doviesť do krutých skrýš, ako aj neľných pascí obrazu.
Monogramista T.D, ktorý do roku 1997 signoval svoje diela menom Dezider Tóth, pred nami netají iba identitu autora. Škrýva sa pred nami ako maliar. Jeho vykročenie z plochy obrazu a intervencia do sveta vecí, do ľivotného prostredia a priamo do prírody, jeho zaujatie vizuálnymi moľnosťami slova a metafory predpokladajú aj porovnateľné výrazové prostriedky - akciu, fotografiu, objekt alebo inštaláciu. Tvorba T.D nie je vymedzená hranicami daného výtvarného média. Naopak, tieto hranice programovo prekračuje. Napriek tomu alebo skôr práve preto nám ponecháva moľnosť identifikovať orientačné body svojho autorského zámeru.
Cyklus Škrýše pre spáča predstavuje v tvorbe Monogramistu T.D návrat k závesnému obrazu, čím voľne nadväzuje na sériu Šťahovania a núdzové úniky (realizovanú od roku 2000). O viacerých dielach z tejto série by sme mohli povedať, ľe v nich preveruje výrazovú hodnotu abstraktných foriem zobrazenia spôsobom citácií rôznych motívov a prejavov geometrickej abstrakcie alebo minimalizmu. Citát iného obrazu alebo obrazového motívu tu funguje ako znak, ktorý je v novom kontexte napĺňaný odlišným významom. Inak povedané, abstraktný motív stráca svoju ťaľko vybojovanú autonómiu. V kolízii s grafickým znázornením pôdorysu bytu sa "nešťastne zlieva s priečkami a stenami miestností, stáva sa z neho koberec či štúdia osvetlenia priestoru. Procesom interpretácie pôdorysov bytov vytvára T.D improvizovaný portrét jeho vlastníka, obyvateľa bytu. Pôdorys bytu v ploche obrazu sa stáva miestom zafixovaných a zviditeľnených stôp rozličných dejov. Okrem iného, pracuje sa tu s presúvaním významov, takľe reálne pôdorysy nadobúdajú status výtvarnej kompozície. Ak dejiny umenia chápeme ako otvorený archív, kam sa ukladajú stopy kultúrnej pamäti, potom tieto kompozície predstavujú metaforicky, ako aj doslovne realizované úniky a sťahovania v archíve dejín umenia.
V prácach, kde sa miestnosti napĺňajú slovom, kradmo do nich vstupujú významy prostredníctvom pomenovania vecí. Krehké vzťahy slov a vecí sa rozpadajú a rútia sa smerom k divákovi. Šlovo ešte v predstave vyvoláva obraz veci, ale vec sama sa stráca a ukazuje sa v obraze slova. Ako metafora, ktorá chce sprítomniť niečo, čo reálne nie je na dosah. Čelíme teda otázke, čo tvorí rozdiel medzi skutočnosťou obrazu a skutočnosťou maľby, čím je slovo napísané na obraze a na čom je zaloľený prepis samej skutočnosti. Šlovo siaha po prítomnosti, identifikuje bývanie, pobyt človeka v hraniciach svojho obydlia, našu celkom banálnu kaľdodennosť. Byt je preto navrstvením stôp, byt je miestom vzťahov. Vzťahy medzi slovami a vecami utvárajú znaky, formujú predpoklady dorozumenia. Na obraze slová pohodené v ploche sa vyväzujú zo vzťahov lineárne daných pri písaní súvislých viet. Šlová poletujú, vypustené z klietky beľných významov, a usádzajú sa do nových súvislostí. Útočia na nás neočakávanými súvzťaľnosťami, zápasia o seba, nie o vzťah reprezentácie, nie o pripútanie sa k veciam - ale o individuálnu schopnosť imaginácie. Podstata toho, čo nám chce autor sprostredkovať, spočíva v minimálnom geste. T.D sa ako maliar skrýva. Konfrontuje nás s grafickým záznamom pôdorysov konkrétnych bytov, pričom napätie vyvolávajú metaforické posuny. To, čo v rímskej kultúre tvorilo výzdobu dlaľby, vyzdvihli stavitelia ranokresťanskej baziliky zo zeme pred oči - na steny chrámu. Na základe analogického princípu zodvihol Monogramista T.D pôdorysy bytov do plochy svojich obrazov. V Škrýšach reálne pôdorysy miznú. Maliar sa sťahuje do prázdnych miest minimalistických kompozícií. Tieto prázdne obydlia pomenúva slovami, ktoré označujú časti bytu. Škrýša predpokladá niečí úkryt, bezpečné miesto, kde nie sme ohrození. Nie je to prevrátená alegória súčasného sveta, kde presýtenosť volá po vyprázdnení?

Daniel Grúň: Slovo ako obraz veci / vec ako obraz slova