Robert Bielik



Robert Bielik (1963) sa dostal do povedomia kultúrnej obce ako maliar pomerne neskoro. V 80. rokoch, keď nastúpil ako študent na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, nebola fotorealistická maľba v móde. Scénu ovládali tzv. "divočáci" ; ; ;, neoexpresívni maliari, ktorí súzneli aj s dobovým pohybom na euroamerickej scéne. Až neskôr, vďaka zaľúbeniu sa do teórie postmodernizmu, začali teoretici aj umelci akceptovať súbežnú existenciu diametrálne odlišných umeleckých prístupov, vrátane peknej, poctivej rukodielnosti.
Bielikove maľby znázorňujúce nahé ženy, deti aj mužov, anjelov, tigre či iné zvieratá vo vizuálne príťažlivých prostrediach (exotické krajiny, oblaky, orientálne interiéry) si našli cestu do výstavných a aukčných siení, a predovšetkým (a to je pre autora asi najdôležitejšie) ku konkrétnym ľuďom, pre ktorých sú zdrojom radosti.
Po tom, čo Bielika zaradila kurátorka Zora Rusinová do viacerých výstav konajúcich sa v Slovenskej národnej galérii, jeho tvorbu akceptovala aj väčšia časť odbornej verejnosti. Teoretici umenia ho dnes môžu porovnávať s takými slávnymi zahraničnými umelcami ako John Currin alebo Mark Tansey, ktorí tiež maľujú realistické figurálne obrazy s využitím staromajstrovských techník z čias renesancie, manierizmu a baroka.
Ak niekto autora aj napriek tomu obviňoval z prílišnej "ľúbivosti jeho "odpoveďou (myslené symbolicky, nie že by mal Bielik potrebu svoju prácu pred niekým ospravedlňovať) bola najprv šokujúca maľba Autoportrét v hrobe z roku 2006, ktorá bola už v tom istom roku prezentovaná na výstave Autopoesis v SNG (kurátorka opäť Zora Rusinová). Drastický efekt maľby, na ktorej bola nazelenalá "mŕtvola" ; ; ; predstavujúca samotného autora, zjemňoval jasný odkaz na známe dielo Hansa Holbeina mladšieho Kristus v hrobe (1521 - 1522). Brutalita námetu bola estetizovaná, navyše rýchlo (priam s výdychom úľavy) zaraditeľná do kontextu dejín umenia. To neplatí pre neskoršie "posmrtné autoportréty", ktoré svojim počtom už vytvárajú voľnú, neuzavretú sériu. Na nich vidíme
Bielikovo telo v rôznych štádiách rozkladu, niekedy zobrazené v detaile na pozadí civilného prostredia. Spomínam tieto diela preto, aby som ukázala, že smrť, resp. pominuteľnosť (najmä človeka-jednotlivca), je v istom zmysle jadrom Bielikovho maľovania. On sám tvrdí, že pri práci na obrazoch vlastných mŕtvol sa upokojí, zrelaxuje. Spomínané maľby sú koncentrátom témy dočasnosti, ktorá sa v rozriedenejšej podobe vyskytuje aj na bezpočte ďalších obrazov. Z novších môžeme spomenúť napríklad výjavy opustených, kedysi honosných knižníc, po ktorých sa preháňajú zvieratá - ovce a vlky. Všetko ľudské snaženie a tisícročná vzdelanosť neznamenajú nič v meradle celého univerza, ktoré je (na rozdiel od ľudského bytia) založené na jednote protikladov (vlky vs. ovce).
V naznačenej myšlienkovej línii sa nesú aj Bielikove najnovšie práce, predstavené na aktuálnej výstave. Ide o dve námetovo odlišné, ale vizuálne aj ideovo blízke série. Formátovo veľkorysejšia z nich predstavuje fiktívne výjavy leteckých nešťastí, odohrávajúcich sa v Himalájach. Prevažne čiernobielu farebnosť malieb (v oboch sériách) oživuje meniace sa tónovanie (niektoré výjavy akoby boli videné cez modrý filter, iné cez zelený apod). Fotorealizmus "leteckých& quo t; malieb je založený na tom, že jednotlivé scény vychádzajú z cestopisných fotografií, na ktorých ako stafáž pôvodne figurovali horolezci. Pokojná majestátnosť hôr vytvára dojem takmer nereálneho, snového prostredia, v ktorom sa pohybujú ľudia - účastníci havárií, očividne nie tragických. Žiaden horor s mŕtvymi pasažiermi - naopak, "stroskotanie&a mp;a mp; quot; na "ostrovoch& quo t; snehu, ľadu a skál pôsobí ako dar, šťastná zhoda okolností, vďaka ktorej sa účastníci ocitajú mimo bežného každodenného kolotoča, aby zažili dotyk s inou dimenziou.
Motív vysokých hôr (tentoraz Tatier) a vzťah k fotografickej predlohe spájajú túto sériu s druhou, aktuálne vystavenou, ktorej motívom je osoba známeho maliara Ladislava Medňanského. Sám Bielik sa vyjadril, že Medňanského považuje za jedného z najzaujímavejších autorov v rámci dejín slovenského umenia. Nielen pre jeho dielo, ktoré bolo vo svojej dobe na naše pomery výnimočné, a svojou kvalitou dosahuje medzinárodnú úroveň. Nemenej pútavý je aj osobný príbeh Medňanského, tak ako sa zachoval predovšetkým v jeho vlastných denníkových záznamoch. Tu sa dozvedáme okrem iného aj o umelcovej najväčšej platonickej láske - mladom mužovi, ktorého prezýva "Nyuli" "zajačik" ; ; ;. To vysvetľuje aj prítomnosť zajacov na Bielikových maľbách, ktorí robia Medňanskému (dokonca aj po smrti) spoločnosť. Zároveň sú zajace (popri už spomínaných ovciach, tigroch či vlkoch) už známym, zabehnutým maliarovým motívom, jedným z jeho poznávacích znamení. Mohli by sme ho preto čítať aj menej doslovne, ako symbol zraniteľnosti, krehkosti, ale tiež plodnosti a jari. Vzniká tak markantný kontrast medzi jarým zvieratkom a starým, v dvoch prípadoch dokonca mŕtvym mužom - Medňanským. Ten sa na maľbách objavuje pracujúc v plenéri Vysokých Tatier, alebo v tichom rozjímaní, pokorný pred trvácnosťou a nedosiahnuteľnosťou hôr. Symbolická aj skutočná osamelosť Medňanského (ako maliara, ale aj človeka v mnohých ohľadoch prevyšujúceho svojich súčasníkov) je najjasnejšie znázornená na maľbe Ladislav M. pracuje, kde umelec sedí na stoličke pri svojom stojane, umiestnený v neurčitom hmlistom prostredí, ktoré pôsobí akoby sa jeho postava vznášala vysoko nad dolinami, "plaviac sa" na skalnom ostrovčeku takmer na dosah najvyšších končiarov. Osoba Medňanského sa v tejto sérii stáva takmer ikonografickým typom, azda ešte viac než konkrétnym človekom. Predstavuje ľudskú bytosť odpútanú od bežného života, tragickú, ale zároveň povznesenú, azda dokonca osvietenú. Smrť tušíme už na výjavoch so "živým̶ ; ; ; 0; umelcom, pretože tie by takisto mohli pokojne znázorňovať aj jeho posmrtný život, kedy ho nič neruší v dokonalom umeleckom sústredení. Po formálnej stránke je zaujímavym prvkom pokus o napodobenie výzoru starej fotografie, keď Bielik necháva okraj plátna nepomaľovaný a umiestňuje naň kópie pečiatok fotoateliérov z devätnásteho storočia, aj s fľakmi a nedokonalosťami imitujúcimi patinu historického snímku.
Ako som sa pokúsila naznačiť, aktuálna výstava v Galérii LINEA predstavuje Bielika ako maliara, ktorý bez toho, že by sa opakoval, udržiava kontinuitu svojho umeleckého vývoja, a nevzdáva sa pritom neustáleho pripomínania našej ľudskej malosti a dočasnosti.

Alexandra Tamásová