Rudolf Sikora: Škice 1965/68

Škica (schizzo, esquisse, schedium) je prvá forma kresby, obrazu, je prípravou, výskumom, komunikáciou, vytyčovaním cesty k vlastnému vyjadreniu, zhmotneniu prvotnej myšlienky, je "momentom vrúcnosti, duše, ohňa, ktorý sa v obraze utišuje" (Diderot).Výber škíc z rannej tvorby R.Sikoru predstavuje autora na počiatku cesty k vlastnému programu. V ateliéri P.Matejku, kde študoval, vládla vcelku tolerantná atmosféra. Profesor miloval "pikasovskú manieru veľkoformátovej pastóznej maľby, ale zmieril sa aj s, uľ zrelým, názorom postsureálneho K. Baróna a avantgardou legalizovaným hľadaním iných. Šikora patril k tým iným. Obdivoval magickú prostotu Kleeových obrazov, konštrukciu a logiku Cézanovej výstavby obrazu, spiritualitu v maľbách ranného Kandinského, Šímu, Galandu, prostredníctvom svojich spoluľiakov objavoval R.Filu, ale aj večery Novej hudby, Zikmundove a Volavkovej prednášky, alchýmiu informelovej maľby, ktorá sa tu a tam objavovala vo výstavných sieňach, odmietal dekoratívnosť, bezduchú formu a malichernosť. Špolu s Ivanom Kříľom povaľovali maľbu za spôsob hypersenzitívneho prežívania nad ľivotom a svetom.
Za životný údel a výsadu...
Ťažké šesťdesiate... Šťastné šesťdesiate...To je otázka uhla pohľadu. Priniesli nové syntetické materiály, demokratický dizajn, extenzívnu exploatáciu prírodných zdrojov, kozmický výskum, poznanie ľe väčšina obyvateľov sveta umiera hladom, že vojny sú experiment a obchod, ľe ľelezná opona nie je až taká pevná, že dôstojnosť človeka je permanentne ohrozovaná, ... čo skôr... svet je nedokonalý...modely nefungujú... nielen doma, ale nikde. Okamihy "slobody vo chvíľach oteplenia a tolerancie odkrývajú rozporuplnú realitu revolučných šesťdesiatych aj na druhej strane železnej opony...
Precitnutie z euforického stavu posadnutosti z tvorby má rôzne podoby. Nastáva vek dospelosti. Mentálnej aj tvorivej. U Sikoru znamená (na dlhé roky) rozlúčku so stavom stvoriteľa, opúšťa maľbu. Neverí jej šaľbe. Slovo, znak, gesto, čin a niekedy aj záblesky odstupu sú určujúce.
Juvenílie z rokov 1965/68 naznačujú budúci program.
Predovšetkým zaujatie "krajinou. Krajina, to je priestor, kde sa v čase vymedzuje život jedinca, aj spoločnosti. Priestor sám je bez času a pamäti, len zhmotňuje univerzálny princíp. Sikorove krajiny majú prívlastky - sú kamenné, alebo sú spomienkami na príznačné miesta. Kamenné krajiny anticipujú tú bezčasovosť, ktorú aj samotný kameň v podobe reprodukcie, alebo in natura v Šikorovej tvorbe dodnes zhmotňuje. V týchto ranných kamenných posolstvách rezonuje okrem nadčasovej narážky aj mystický krajinný útvar ako zástupný civilizačný znak. V pyramidálnych, aj krížových formách. I keď ide o škice, prevažuje tempera, koláž, kombinovaná technika. Teda nie kresba a la prima, ale uvážená farebná a tvarová skladba. Farebnosť v asketickej skladbe dvoch, troch farieb a bielej a čiernej. Žiadne štrukturálne a expresívne gestá, skôr imaginatívne formy, smerujúce k ikonickému, aľ heraldickému symbolizmu. Farebná striedmosť má vlastnú logiku v kompozičnej skladbe, smerujúcej k inverzii reality a jej obrazu. Obrazu krajiny s ostrovmi, vodnými plochami, prírodnými útvarmi, v balanse organického a geometrického tvaru, preniku plošnej a priestorovej koncepcie; obrazu krajiny ako metafory životného organizmu prírody a jej obecných zákonitostí. Krajiny ako súčasti štruktúry, v ktorej sa vymedzujeme, do ktorej sa integrujeme, kde hľadáme kozmický poriadok. A ktorá je metaforickým spojením s históriou sveta. Podobne ako elementárny pratvar kameňa, medzistupeň k budúcim Sikorovým polychromovaným reliéfom Kamenných brán.
Výskum mýtizovanej prírody sa stáva prostriedkom hľadania autentického jazyka obrazu k vyjadreniu vlastného pohľadu na svet, prostriedkom "odhmotnenia dematerializácie, rozpustenia hmoty do novej jednoty v maľbe. V rannej fáze sa prostriedkom vyjadrenia stávajú cestá a lazúry maliarskych hmôt v hédonickom prežívaní maľby až k informálnym obrazovým skladbám.
Hľadanie "moderného slovníka je jav pre danú dobu typický. Sikora si veľmi skoro uvedomil zradnosť inovatívnych postupov bez vnútornej programovej väzby. Azda preto skôr prehlboval, ako rozširoval svoj ikonický jazyk. Jeho cézura čoraz častejšie čerpala z mimomaliarskych zdrojov. Predovšetkým grafémy - v podobe litery, alebo matematickeho znaku vnášali do obrazu objektivizujúce, scivilňujúce elementy. Neskôr sa graféma zo svojej grafickej podoby vymanila a stáva sa komentárom. Text, zápis, záznam, komentár prekrýva obraz. Sémantickým štruktúram textu sa podriaďuje celý rozvrh. Neosobnosť "rukopisu starého písacieho stroja zn. "mercedes a atektonicky ustrojený text spolu s kresbou a farebným tónovaním ohlasujú budúceho heretika, ktorý zamieňa štetec za čarovanie vo fotokomore, ktorý "objavuje pravdivosť a objektívnosť reprodukčných techník a ktorý sa cíti zodpovedný za stav sveta a hľadá "svoj kategorický imperatív ... Preto povaľuje za dôležitejšie "čo", ako "ako" .
Nazretie do juvenílií nám tento proces profanácie tvorby naznačuje. Ale súčasne naznačuje aj skutočnosť, že roky šesťdesiate boli aj rokmi vyporiadavania sa s dedičstvom moderny a rokmi dobiehania strateného času, o ktorý boli generácie predchodcov ukrátené. A to vtedy ešte nik nemohol tušiť, že luxus vlastného tvorivého programu, výskumu jazyka umenia a overovania si jeho platnosti, čoskoro skončia aj súčasníkom. Spolu s rokmi šesťdesiatymi.

Text: Eugénia Sikorová
Foto: LINEA